1Keď rozruch utíchol, zvolal Pavol celé zhromaždenie a povzbudzoval efezských kresťanov. Zároveň sa s nimi rozlúčil, lebo sa rozhodol pokračovať v misijnej ceste. Vybral sa do Macedónska2a vo všetkých mestách, ktorými prechádzal, vytrvalo povzbudzoval bratov. Došiel do Grécka,3kde strávil tri mesiace. Odtiaľ sa chystal odplaviť do Sýrie, no dozvedel sa, že Židia zosnovali proti nemu sprisahanie, preto sa rozhodol vrátiť naspäť do Macedónska.4Sprevádzali ho Sopater, Pyrrhov syn z Berey, Aristarchos a Sekundus z Tesaloniky, Gájus a Timotej z Derbe a Tichikos a Trofimos z Ázie.5Tí šli napred a čakali na nás v Troade.6Hneď po skončení veľkonočných slávností sme sa nalodili vo Filipoch na loď a o päť dní sme došli do Troady, kde sme sa zdržali týždeň.
Návšteva v Troade
7V nedeľu večer sa tamojší zbor spolu s nami zišiel sláviť Večeru Pánovu. Pavol kázal, a keďže mal toho veľa na srdci, lebo ráno cestoval ďalej, hovoril až do polnoci.8V hornej miestnosti, v ktorej boli zídení, horelo veľa lámp a bolo tam horúco.9Jeden mladík zvaný Eutychos sedel na obloku, a pretože Pavol dlho hovoril, zadriemal a spadol z tretieho poschodia. Keď ho zdvihli, bol mŕtvy.10Pavol zbehol k nemu, sklonil sa nad ním, objal ho a povedal: „Netrápte sa, žije.“11Všetkých prítomných ovládol pocit úcty a radosti. Spolu sa vrátili a pokračovali v slávení Večere Pánovej. Pavol s nimi hovoril až do svitania a potom odišiel.12Eutycha priviedli zasa zdravého a to ich nesmierne povzbudilo.
Cesta do Milétu
13Nastúpili sme na loď a odplavili sme sa do Assa, kde sa k nám Pavol pripojil. Pavol šiel do Assa po súši, kým my ostatní sme cestovali loďou.14Odtiaľ sme pokračovali loďou do Mitylény,15oboplávali sme ostrovy Chios a Samos a na tretí deň sme zakotvili v Miléte.16Pavol sa úmyselne vyhol Efezu, lebo nechcel stratiť v Ázii veľa času. Veľmi chcel, ak by to bolo len trochu možné, stráviť Letnice v Jeruzaleme.
Rozlúčka s bratmi z Efezu
17Z Milétu poslal Pavol posla s odkazom do Efezu, že by sa rád stretol a pozhováral so staršími zboru.18Keď došli, povedal im: „Iste si pamätáte, že od prvej chvíle, ako som vstúpil na ázijskú pôdu,19slúžil som u vás Pánovi so všetkou pokorou, neraz so slzami, vystavený skúškam, ktoré som musel znášať pre úklady Židov.20A viete aj to, že som sa nebál hovoriť vám pravdu, a to verejne aj v rodinách.21Židom aj Grékom som rovnako zdôrazňoval, že musia zanechať svoje hriechy a obrátiť sa k Bohu tak, že uveria v Ježiša Krista, nášho Pána.22A teraz ma Duch Svätý nabáda, aby som išiel do Jeruzalema, hoci neviem, čo ma tam čaká.23Viem len to, že mi Duch Svätý v každom meste, ktorým sme prechádzali, pripomínal, že ma tam čaká väzenie a útrapy.24Ale môj život nemá pre mňa vôbec cenu, keď ide o to, aby som dokončil svoje poslanie a úlohu, ktorou ma poveril Pán: niesť ľuďom radostnú zvesť o Božej dobrote a láske.25A dnes viem, že ma nikto z vás, ktorým som na svojich cestách prišiel hlásať Božie kráľovstvo, už neuvidí.26S čistým svedomím môžem povedať, že ak niekto zahynie, nebudem niesť na tom vinu,27lebo som vám oznámil celý plán Boží na záchranu človeka.28A tak dávajte pozor na seba aj na stádo, ktoré vám ako pastierom Duch Svätý zveril. Pamätajte, že je to jeho cirkev, za ktorú obetoval svoju vlastnú krv.29Viem, že po mojom odchode sa medzi vás vkradnú ako draví vlci falošní učitelia a narobia v stáde škody.30Ba aj niektorí z vás začnú prekrúcať pravdu a strhnú za sebou iných.31Buďte preto ostražití. Majte na pamäti tie tri roky, ktoré som s vami strávil, a že som celý čas, vo dne v noci, vychovával každého z vás; a neraz aj so slzami v očiach.32Teraz vás zverujem Bohu a jeho milostivému slovu, ktoré má moc vás zdokonaľovať a zabezpečiť vám dedičský podiel medzi jeho vernými.33Nikdy som sa nehnal za peniazmi a nestaral o odev.34Viete, že som si vlastnými rukami zarábal na to, čo som potreboval ja i moji druhovia.35Chcel som vám zároveň ukázať príklad, ako máme pracovať, pomáhať slabým a pamätať na slová Pána Ježiša: Blahoslavenejšie je dávať ako prijímať.“36Keď dohovoril, kľakol si a modlil sa s nimi.37Všetci sa nahlas rozplakali a objímali ho.38Najväčšmi ich rozžialili jeho slová, že ho už nikdy neuvidia. Napokon ho vyprevadili až k lodi.
1Als sich die Empörung gelegt hatte, rief Paulus die Jünger zu sich und tröstete sie, nahm Abschied und brach auf, um nach Makedonien zu reisen. (2 Kor 2,13)2Und als er diese Gegenden durchzogen und die Gemeinden mit vielen Worten ermahnt hatte, kam er nach Griechenland3und blieb dort drei Monate. Da ihm aber die Juden nachstellten, als er zu Schiff nach Syrien fahren wollte, beschloss er, durch Makedonien zurückzukehren.4Es zogen aber mit ihm Sopater aus Beröa, der Sohn des Pyrrhus, aus Thessalonich aber Aristarch und Sekundus und Gaius aus Derbe und Timotheus, aus der Provinz Asia aber Tychikus und Trophimus. (Sk 16,1; Sk 17,10; Sk 19,29; Sk 21,29; Sk 27,2; Ef 6,21)5Diese reisten voraus und warteten auf uns in Troas.6Wir aber fuhren nach den Tagen der Ungesäuerten Brote mit dem Schiff von Philippi ab und kamen am fünften Tag zu ihnen nach Troas und blieben dort sieben Tage.7Am ersten Tag der Woche aber, als wir versammelt waren, das Brot zu brechen, predigte ihnen Paulus, und da er am nächsten Tag weiterreisen wollte, zog er die Rede hin bis Mitternacht. (Mt 28,1; Sk 2,42; Sk 2,46)8Und es waren viele Lampen in dem Obergemach, wo wir versammelt waren.9Es saß aber ein junger Mann mit Namen Eutychus in einem Fenster und sank in einen tiefen Schlaf, weil Paulus so lange redete; und vom Schlaf überwältigt fiel er hinunter vom dritten Stock und wurde tot aufgehoben.10Paulus aber ging hinab und warf sich über ihn, umfing ihn und sprach: Macht kein Geschrei; denn seine Seele ist in ihm. (1 Kr 17,21)11Dann ging er hinauf und brach das Brot und aß und redete viel mit ihnen, bis der Tag anbrach; und so zog er hinweg.12Sie brachten aber den jungen Mann lebend herein und wurden nicht wenig getröstet.
Die Reise nach Milet
13Wir aber zogen voraus zum Schiff und fuhren nach Assos und wollten dort Paulus zu uns nehmen; denn er hatte es so befohlen, weil er selbst zu Fuß gehen wollte.14Als er nun in Assos zu uns stieß, nahmen wir ihn mit uns und kamen nach Mitylene.15Und von dort fuhren wir weiter und kamen am nächsten Tag auf die Höhe von Chios; am folgenden Tag gelangten wir nach Samos und am nächsten Tag kamen wir nach Milet.16Denn Paulus hatte beschlossen, an Ephesus vorüberzufahren, um in der Provinz Asia keine Zeit zu verlieren; denn er eilte, am Pfingsttag in Jerusalem zu sein, wenn es ihm möglich wäre. (Sk 18,21)
Die Abschiedsrede des Paulus an die Ältesten von Ephesus
17Aber von Milet sandte er nach Ephesus und ließ die Ältesten der Gemeinde rufen.18Als sie aber zu ihm kamen, sprach er zu ihnen: Ihr wisst, wie ich mich vom ersten Tag an, als ich in die Provinz Asia gekommen bin, die ganze Zeit bei euch verhalten habe, (Sk 18,19; Sk 19,10)19wie ich dem Herrn gedient habe in aller Demut und mit Tränen und unter Anfechtungen, die mir durch die Nachstellungen der Juden widerfahren sind.20Ich habe euch nichts vorenthalten, was nützlich ist, dass ich’s euch nicht verkündigt und gelehrt hätte, öffentlich und in den Häusern,21und habe Juden und Griechen bezeugt die Umkehr zu Gott und den Glauben an unsern Herrn Jesus.22Und nun siehe, durch den Geist gebunden, fahre ich nach Jerusalem und weiß nicht, was mir dort begegnen wird, (Sk 19,21)23nur dass der Heilige Geist mir in allen Städten bezeugt, dass Fesseln und Bedrängnisse auf mich warten. (Sk 9,16; Sk 21,4; Sk 21,11)24Aber ich achte mein Leben nicht der Rede wert, wenn ich nur meinen Lauf vollende und das Amt ausrichte, das ich von dem Herrn Jesus empfangen habe, zu bezeugen das Evangelium von der Gnade Gottes. (Sk 21,13; 2 Tim 4,7)25Und nun siehe, ich weiß, dass ihr mein Angesicht nicht mehr sehen werdet, ihr alle, zu denen ich hingekommen bin und das Reich gepredigt habe.26Darum bezeuge ich euch am heutigen Tage, dass ich rein bin vom Blut aller; (Ez 3,17; Sk 18,6)27denn ich habe nicht unterlassen, euch den ganzen Ratschluss Gottes zu verkündigen.28So habt nun acht auf euch selbst und auf die ganze Herde, in der euch der Heilige Geist eingesetzt hat zu Bischöfen[1], zu weiden die Gemeinde Gottes, die er durch sein eigenes Blut erworben hat. (1 Tim 4,16; 1 Pt 5,2)29Denn das weiß ich, dass nach meinem Abschied reißende Wölfe zu euch kommen, die die Herde nicht verschonen werden. (Mt 7,15; Lk 10,3)30Auch aus eurer Mitte werden Männer aufstehen, die Verkehrtes reden, um die Jünger an sich zu ziehen. (1 Jn 2,18)31Darum seid wachsam und denkt daran, dass ich drei Jahre lang Tag und Nacht nicht abgelassen habe, einen jeden unter Tränen zu ermahnen.32Und nun befehle ich euch Gott und dem Wort seiner Gnade, der da mächtig ist, euch zu erbauen und das Erbe zu geben mit allen, die geheiligt sind. (Sk 26,18)33Ich habe von niemandem Silber oder Gold oder Kleidung begehrt. (1 Kor 9,18)34Denn ihr wisst selber, dass mir diese Hände zum Unterhalt gedient haben, mir und denen, die mit mir gewesen sind. (Sk 18,3; 1 Kor 4,12; 1 Sol 2,9; 2 Sol 3,7)35Ich habe euch in allem gezeigt, dass man so arbeiten und sich der Schwachen annehmen muss im Gedenken an das Wort des Herrn Jesus, der selbst gesagt hat: Geben ist seliger als nehmen.36Und als er das gesagt hatte, kniete er nieder und betete mit ihnen allen. (Sk 21,5)37Da begannen alle laut zu weinen, und sie fielen Paulus um den Hals und küssten ihn,38am allermeisten betrübt über das Wort, das er gesagt hatte, sie würden sein Angesicht nicht mehr sehen. Und sie geleiteten ihn auf das Schiff. (Sk 25,1)