od Biblica1Keď sme sa s ťažkým srdcom rozlúčili s bratmi z Efezu, nastúpili sme na loď a plavili sme sa priamo na ostrov Kós, na druhý deň na Rodos a odtiaľ do prístavu Patara.2Tam sme prestúpili na loď, ktorá sa plavila do Fenície.3Priblížili sme sa na dohľad k Cypru, ale nechali sme ho vľavo, a mierili sme k Sýrii. Pristáli sme v prístave Týrus, kde mala loď vyložiť náklad.4Vyhľadali sme tam miestnych kresťanov a strávili sme s nimi celý týždeň. Tí na pokyn Svätého Ducha varovali Pavla, aby necestoval do Jeruzalema.5Ale keď uplynulo sedem dní, znova sme sa vydali na cestu. Všetci, ženy aj deti, nás vyprevadili až za mesto. Na brehu sme si spoločne kľakli a modlili sa.6Potom sme sa rozlúčili, nastúpili sme na loď a oni sa vrátili domov.7Naša posledná zastávka bola v Ptolemaide, kde sme tiež pozdravili bratov, no zostali sme tam iba jeden deň.8Z Ptolemaidy sme šli ďalej do Cézarey. Tam sme bývali v dome evanjelistu Filipa, ktorý bol jedným zo siedmich diakonov.9Jeho štyri slobodné dcéry mali prorocký dar.10Za nášho pobytu zavítal tam jeden kresťan z Judska, Agabus, ktorý mal tiež prorocký dar.11Vzal Pavlov opasok, spútal si ním ruky aj nohy a povedal: „Duch Svätý mi ukázal, že majiteľa tohto opasku Židia v Jeruzaleme takto spútajú a vydajú pohanom.“12Keď sme to počuli, začali sme všetci, my aj tamojší bratia, prehovárať Pavla, aby nešiel do Jeruzalema.13Ale on nás napomenul: „Prečo plačete, tým mi iba väčšmi zraňujete srdce! Veď ja som odhodlaný dať sa v Jeruzaleme nielen spútať, ale aj zomrieť pre Pána Ježiša!“14Videli sme, že je márne ho prehovárať, a tak sme len povedali: „Nech sa stane Božia vôľa.“
Pavlov príchod do Jeruzalema
15Potom sme sa pripravili na cestu a vydali sme sa do Jeruzalema.16Na tomto poslednom pešom úseku cesty nás sprevádzali niektorí bratia z Cézarey a doviedli nás k Mnázonovi, ktorý pochádzal z Cypru a bol jedným z prvých kresťanov. Ochotne nám poskytol pohostinstvo.17Aj bratia z jeruzalemského zboru nás prijali veľmi srdečne.18Hneď na druhý deň sme boli všetci pozvaní k Jakubovi, a tu sa zišli aj všetci starší.19Pavol sa s nimi zvítal a potom podrobne vyrozprával, aké zázračné veci konal Boh jeho prostredníctvom medzi pohanmi. S radosťou ho vypočuli a oslavovali za to Boha.20Ale potom povedali Pavlovi: „Vieš, milý brat, aj tu tisícky Židov uverili v Krista, ale pritom naďalej horlivo dodržiavajú židovské zvyky a predpisy.21No o tebe sa povráva, že presviedčaš Židov, čo žijú medzi pohanmi, aby sa vzdali Mojžišovho zákona, nedávali obrezávať svojich synov a celkom zavrhli staré židovské obyčaje.22Čo teraz? Lebo určite sa dozvedia, že si prišiel.23Počuj, dáme ti jednu dobrú radu: Medzi nami sú štyria muži, ktorí sa zaviazali plniť nazarejský sľub.24Pridaj sa k nim, podrob sa očistnému obradu a zaplať za nich, čo je predpísané. Potom si budú môcť dať ostrihať hlavu. Takto by všetci videli, že si Zákon vážiš a žiješ podľa neho, a ohováračom by si tým zavrel ústa.25Pre obrátených pohanov však platí naše pôvodné rozhodnutie, ktoré sme vám kedysi dali písomne. Žiadame od nich, len aby zachovávali základné predpisy, a to: aby nejedli mäso obetované modlám, krv, ani mäso zo zadusených zvierat, a najmä aby sa vystríhali pohlavnej neviazanosti.“
Pavla zatknú v Jeruzaleme
26Pavol poslúchol ich radu a na druhý deň sa spolu s tými mužmi podrobil očistnému obradu. Potom šiel do chrámu a oznámil, kedy sa skončia očistné dni a že za každého z nich bude prinesená obeť.27Keď sa tých sedem dní končilo a Pavol zase s nimi prišiel do chrámu, aby ich obradne vyhlásili za čistých, spoznali ho židovskí pútnici z Malej Ázie. Poštvali proti nemu okolostojacich, chytili ho28a kričali: „Verní Izraeliti! Poďte sem! Tu máte toho odpadlíka! Všade hlása bludy a nič mu nie je sväté: ani naše vyvolenie, ani Zákon, ani chrám. Teraz sem dokonca priviedol pohanov, aby zneuctil toto sväté miesto.“29Predtým totiž zazreli v meste Pavla s Trofimom z Efezu a nazdávali sa, že ho Pavol priviedol do chrámu.30Vznikol obrovský rozruch a ľudia sa zbiehali zo všetkých strán. Medzitým vyviedli Pavla z vnútorného chrámového nádvoria a brány za ním hneď zavreli.31Už–už by ho boli zmlátili na smrť, no veliteľ rímskej posádky dostal hlásenie, že sa celý Jeruzalem búri,32a ihneď vyslal na nádvorie vojakov a dôstojníkov. Keď dav zazrel vojakov, zľakol sa a prestal Pavla biť.33Veliteľ sa nazdával, že on je pôvodcom rozruchu, dal ho zatknúť a spútať dvoma reťazami. Až potom začal vyšetrovať, kto je to a čo urobil.34Z davu každý vykrikoval čosi iné. Veliteľ videl, že sa nič rozumné nedozvie, preto dal Pavla odviesť do pevnosti.35Keď sa Pavol dostal ku schodom, dav doňho tak dorážal, že ho vojaci museli vziať na plecia a niesť.36Celý ten rozzúrený dav sa totiž hrnul za nimi a kričal: „Zabite ho!“37Kým ho odviedli do pevnosti, spýtal sa Pavol veliteľa: „Mohol by som ťa o niečo poprosiť?“ Veliteľ sa začudoval: „Ty vieš po grécky?38Ja som si myslel, že si ten Egypťan, čo sa nedávno pokúsil vyvolať povstanie a schováva sa niekde v púšti so štyrmi tisícmi rebelantov.“ –39„Nie,“ odpovedal Pavol, „som Žid z Tarzu v Cilícii, rímsky občan. Dovoľ mi, prosím, prehovoriť k tým ľuďom.“40Veliteľ súhlasil. Pavol si zastal hore na schodoch a zakýval rukou na znamenie, že chce hovoriť. Dav stíchol a Pavol začal po hebrejsky:
1Als es nun geschah, dass wir uns von ihnen wandten und fortsegelten, kamen wir geradewegs nach Kos und am folgenden Tage nach Rhodos und von da nach Patara.2Und als wir ein Schiff fanden, das nach Phönizien fuhr, stiegen wir ein und fuhren ab.3Als aber Zypern in Sicht kam, ließen wir es linker Hand liegen und fuhren nach Syrien und kamen in Tyrus an, denn dort wurde das Schiff entladen.4Als wir nun die Jünger fanden, blieben wir sieben Tage dort. Die sagten Paulus durch den Geist, er sollte nicht nach Jerusalem hinaufziehen. (Sk 20,23)5Und es geschah, da wir die Tage dort zugebracht hatten, machten wir uns auf und reisten weiter. Und sie geleiteten uns alle mit Frauen und Kindern bis hinaus vor die Stadt, und wir knieten am Ufer nieder, beteten (Sk 20,36)6und nahmen Abschied voneinander. Wir stiegen ins Schiff; jene aber kehrten nach Hause zurück.7Wir beendeten die Seefahrt und kamen von Tyrus nach Ptolemais, begrüßten die Gemeinde und blieben einen Tag bei ihnen.8Am nächsten Tag zogen wir weiter und kamen nach Cäsarea und gingen in das Haus des Philippus, des Evangelisten, der einer von den Sieben war, und blieben bei ihm. (Sk 6,5; Sk 8,40)9Der hatte vier Töchter, Jungfrauen, die prophetisch redeten. (1 Kor 11,5)10Und als wir mehrere Tage dablieben, kam ein Prophet mit Namen Agabus aus Judäa herab. (Sk 11,28)11Und als er zu uns kam, nahm er den Gürtel des Paulus und band sich die Füße und Hände und sprach: Das sagt der Heilige Geist: Den Mann, dem dieser Gürtel gehört, werden die Juden in Jerusalem so binden und überantworten in die Hände der Heiden. (Sk 20,23)12Als wir aber das hörten, baten wir und die aus dem Ort, dass er nicht hinauf nach Jerusalem zöge.13Paulus aber antwortete: Was macht ihr, dass ihr weint und brecht mir das Herz? Denn ich bin bereit, nicht allein mich binden zu lassen, sondern auch zu sterben in Jerusalem für den Namen des Herrn Jesus. (Sk 20,24)14Da er sich aber nicht überreden ließ, schwiegen wir und sprachen: Des Herrn Wille geschehe. (Lk 22,42)
Die Ankunft in Jerusalem
15Und nach diesen Tagen machten wir uns fertig und zogen hinauf nach Jerusalem.16Es kamen aber mit uns auch einige Jünger aus Cäsarea und führten uns zu einem alten Jünger mit Namen Mnason aus Zypern, bei dem wir zu Gast sein sollten.17Als wir nun nach Jerusalem kamen, nahmen uns die Brüder und Schwestern gerne auf.18Am nächsten Tag aber ging Paulus mit uns zu Jakobus, und alle Ältesten kamen dorthin. (Sk 15,13)19Und als er sie begrüßt hatte, erzählte er eins nach dem andern, was Gott unter den Heiden durch seinen Dienst getan hatte.20Da sie aber das hörten, lobten sie Gott und sprachen zu ihm: Bruder, du siehst, wie viele Tausende unter den Juden gläubig geworden sind und alle sind Eiferer für das Gesetz. (Sk 15,1)21Ihnen ist aber berichtet worden über dich, dass du alle Juden, die unter den Heiden wohnen, den Abfall von Mose lehrst und sagst, sie sollen ihre Kinder nicht beschneiden und auch nicht nach den Ordnungen leben. (Sk 6,14; Gal 3,24)22Was nun? Auf jeden Fall werden sie hören, dass du gekommen bist.23So tu nun das, was wir dir sagen: Wir haben vier Männer, die haben ein Gelübde auf sich genommen; (Nm 6,1; Sk 18,18)24die nimm zu dir und lass dich reinigen mit ihnen und trage die Kosten für sie, dass sie ihr Haupt scheren können;[1] so werden alle erkennen, dass es nicht so ist, wie man ihnen über dich berichtet hat, sondern dass du selber auch nach dem Gesetz lebst und es hältst.25Wegen der gläubig gewordenen Heiden aber haben wir beschlossen und geschrieben, dass sie sich hüten sollen vor dem Götzenopferfleisch, vor Blut, vor Ersticktem und vor Unzucht. (Sk 15,20; Sk 15,29)26Da nahm Paulus die Männer zu sich und reinigte sich am nächsten Tag mit ihnen und ging in den Tempel und zeigte an, dass die Tage der Reinigung beendet sein sollten, sobald für jeden von ihnen das Opfer dargebracht wäre. (Nm 6,13; 1 Kor 9,20)
Die Verhaftung des Paulus
27Als aber die sieben Tage zu Ende gingen, sahen ihn die Juden aus der Provinz Asia im Tempel und erregten das ganze Volk, legten die Hände an ihn28und schrien: Ihr Männer von Israel, helft! Dies ist der Mensch, der alle Menschen an allen Enden lehrt gegen unser Volk, gegen das Gesetz und gegen diese Stätte; dazu hat er auch Griechen in den Tempel geführt und diese heilige Stätte entweiht. (Ez 44,7; Sk 6,13)29Denn sie hatten Trophimus, den Epheser, mit ihm in der Stadt gesehen; den, meinten sie, hätte Paulus in den Tempel geführt. (Sk 20,4; 2 Tim 4,20)30Und die ganze Stadt wurde erregt und es entstand ein Auflauf des Volkes. Sie ergriffen aber Paulus und zogen ihn zum Tempel hinaus. Und sogleich wurden die Tore zugeschlossen.31Als sie ihn aber töten wollten, kam die Nachricht hinauf vor den Oberst der Kohorte, dass ganz Jerusalem in Aufruhr sei.32Der nahm sogleich Soldaten und Hauptleute und lief hinunter zu ihnen. Als sie aber den Oberst und die Soldaten sahen, hörten sie auf, Paulus zu schlagen.33Als nun der Oberst herangekommen war, nahm er ihn fest und ließ ihn fesseln mit zwei Ketten und fragte, wer er wäre und was er getan hätte. (Sk 20,23)34Einer aber rief dies, der andre das im Volk. Da er aber nichts Gewisses erfahren konnte wegen des Getümmels, ließ er ihn in die Burg führen.35Und als er an die Stufen kam, mussten ihn die Soldaten tragen zum Schutz vor der Gewalt des Volkes.36Denn die Menge folgte und schrie: Weg mit ihm! (Lk 23,18; Sk 22,22)37Als nun Paulus in die Burg geführt werden sollte, sprach er zu dem Oberst: Darf ich mit dir reden? Der aber sprach: Kannst du Griechisch?38Bist du nicht der Ägypter, der vor diesen Tagen einen Aufruhr gemacht und viertausend von den Aufständischen in die Wüste hinausgeführt hat?39Paulus aber sprach: Ich bin ein jüdischer Mann aus Tarsus in Kilikien, Bürger einer namhaften Stadt. Ich bitte dich, erlaube mir, zu dem Volk zu reden.40Als er es ihm aber erlaubte, trat Paulus auf die Stufen und winkte dem Volk mit der Hand. Da entstand eine große Stille und er redete zu ihnen auf Hebräisch und sprach: