Skutky apoštolov 13

Nádej pre kazdého

od Biblica
1 Medzi členmi zboru v Antiochii boli proroci a učitelia. Boli to Barnabáš, Simeon zvaný Čierny, Lucius z Cyrény, Manahen, ktorý bol vychovávaný spolu s galilejským kniežaťom Herodesom Antipom, a Saul.2 Raz keď sa pripravovali pôstom a modlitbami na službu Bohu, dostali pokyn od Svätého Ducha: „Oddeľte spomedzi seba Barnabáša a Saula, lebo im chcem zveriť zvláštne poslanie.“3 Znova sa teda modlili a postili, potom na nich položili ruky a poslali ich na misiu.4 Ako pomocník šiel s nimi Ján Marek.Podľa pokynu Svätého Ducha sa vybrali do prístavu Seleukia a odtiaľ sa odplavili na Cyprus.5 Pristáli v meste Salamina a v židovských synagógach kázali o Kristovi.6 Potom putovali cez ostrov z mesta do mesta a všade kázali, až sa napokon dostali do Pafu.7 Tam sídlil rímsky miestodržiteľ Sergius Paulus, vzdelaný muž, a ten k sebe pozval Barnabáša a Saula, aby od nich počul Božiu zvesť.8 U Sergia bol aj židovský mág Barjezus, ktorý sa vydával za proroka. Volali ho Elymas, čo v preklade znamená čarodejník. Ten sa tvrdo postavil proti Barnabášovi a zo všetkých síl chcel odvrátiť Sergia od viery.9 Saul, teraz väčšmi známy pod menom Pavol, sa naňho prenikavo zahľadel10 a naplnený Svätým Duchom povedal: „Tvoje meno síce znamená‚syn Ježišov‘, ale v skutočnosti si syn diablov, plný klamu a falše. Si nepriateľom Božej pravdy a stojíš v ceste ľuďom, ktorí hľadajú Boha.11 Ale teraz ťa postihne Boží trest. Oslepneš a istý čas neuvidíš ani slnko!“ Barjezusovi sa naozaj zatmelo pred očami, začal šmátrať okolo seba a hľadal, kto by mu podal ruku a viedol ho.12 Keď miestodržiteľ videl, čo sa stalo, uveril a žasol nad tým, akú moc má Božie slovo.13 Z Pafu sa Pavol a jeho sprievodcovia plavili do Pergy v Pamfýlii. Ján Marek sa však od nich odlúčil a vrátil sa odtiaľ do Jeruzalema.14 Z Pergy pokračovali do Antiochie v Pisidskej provincii. V sobotu sa pobrali na bohoslužby.15 Najprv sa ako zvyčajne čítali oddiely z Mojžišových kníh a z prorokov a potom predstavení synagógy vyzvali Pavla a Barnabáša: „Bratia, ak máte pre nás nejaké duchovné povzbudenie, dávame vám slovo!“16 Tu vystúpil Pavol, dal pokyn rukou a začal: „Mužovia izraelskí aj vy ostatní, ktorí ctíte jediného Boha, počúvajte!17 Boh si vyvolil našich praotcov a za pobytu v Egypte dal ich potomkom vyrásť na veľký národ. Potom ich slávne vyviedol z tejto otrokárskej krajiny.18 Štyridsať rokov putovali po púšti a Boh ich živil.19 Neskôr im podmanil sedem národov, ktoré obývali Kanaán, a daroval tú krajinu do dedičstva Izraelu.20 Vyše štyristopäťdesiat rokov im dával múdrych vodcov a posledný z nich bol prorok Samuel.21 Vtedy zatúžili naši predkovia po kráľovi a Boh im dal kráľa Saula, syna Kišovho z Benjamínovho kmeňa. Vládol im štyridsať rokov.22 Boh sa však od neho odvrátil a dal Izraelovi za kráľa Dávida, o ktorom povedal:‚Dávid, syn Jesseho, je muž podľa mojich predstáv, lebo bude konať moju vôľu.‘23 A z Dávidovho rodu dal, tak ako sľúbil, izraelskému ľudu Spasiteľa Ježiša.24 Jeho príchod ohlasoval Ján a vyzýval všetkých Izraelitov, aby sa odvrátili od svojich hriechov a dali sa pokrstiť.25 Keď Ján skončil svoje poslanie, pripomenul:‚Myslíte si, že ja som očakávaný Mesiáš? Nie! Ale po mne príde ten, komu nie som hodný ani len rozviazať obuv na nohách.‘26 Bratia, ktorí ste z Abrahámovho rodu, aj vy ostatní, ktorí spolu s nami ctíte jediného Boha, zvesť o spáse je určená nám všetkým.27 Obyvatelia Jeruzalema ani ich vodcovia však v Ježišovi nespoznali Spasiteľa. Odsúdili ho a nevedomky tak splnili, čo o ňom napísali proroci, ako si to čítavame každú sobotu.28 Nenašli na ňom nijaký dôvod, aby ho mohli odsúdiť na smrť, a predsa naliehali na Piláta, aby ho dal popraviť.29 Ale aj tak sa splnili všetky predpovede Písma. Ježišovo telo zložili z kríža, pochovali,30 ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych!31 Mnoho dní sa zjavoval tým, ktorí s ním prišli z Galiley do Jeruzalema. Tí o tom teraz osobne svedčia.32 A my vám prinášame radostnú správu, že sľub, ktorý Boh dal našim praotcom, splnil teraz nám, ich deťom, a potvrdil ho Ježišovým vzkriesením.33 Naňho sa vzťahujú slová druhého žalmu:‚Dnes som sa priznal k tebe ako k svojmu synovi.‘34 To, že Ježiš vstane z mŕtvych a už nikdy nezomrie, predpovedal Boh v Písme:‚Splním vám zasľúbenie, ktoré som dal Dávidovi.‘35 A v inom žalme to vysvetľuje ešte jasnejšie: ‚Nedopustíš, aby sa tvoj Svätý rozpadol na prach.‘36 To sa netýkalo Dávida, ktorý keď vykonal podľa Božej vôle svoje poslanie, zomrel, bol pochovaný vedľa svojich predkov a potom zotlel na prach.37 Tie proroctvá sa vzťahujú na Krista, Dávidovho potomka, ktorého Boh vzkriesil, takže jeho telo nepodľahlo skaze.38 Bratia, počúvajte! V Ježišovi vám zvestujeme odpustenie hriechov.39 Každý, kto mu dôveruje, je oslobodený od všetkých previnení a je ospravedlnený – a to židovský zákon nikdy nemohol urobiť.40 Dajte si však pozor, aby sa na vás nesplnila prorocká predpoveď:41 ‚Vy, ktorí pohŕdate pravdou, otvorte oči a zahyňte, lebo vykonám za vášho života niečo veľké, čomu neuveríte, aj keď vám budú o tom iní rozprávať.‘ “42 Keď vychádzali zo synagógy, poslucháči prosili Pavla a Barnabáša, aby na druhú sobotu znova prišli a hovorili im o týchto veciach.43 Mnohí Židia aj obrátení pohania, ktorí uctievali jediného Boha, sprevádzali Pavla a Barnabáša, a tí ich povzbudzovali, aby prijali milosť, ktorú im Boh ponúka.44 Nasledujúcu sobotu sa zhromaždilo skoro celé mesto, aby počuli hlásať Božie slovo.45 Keď židovskí vodcovia videli toľký zástup, pochytila ich závisť. Skákali Pavlovi do reči, odporovali mu a robili si z neho posmešky.46 Napokon im teda Pavol a Barnabáš smelo a otvorene povedali: „Túto dobrú správu sme mali zvestovať najprv vám Židom. Keďže ju však odmietate a vzdávate sa večného života, obraciame sa k pohanom.47 Veď tak nám to Pán prikázal:‚Určil som ťa, aby si bol svedkom pohanom a niesol spásu až na koniec sveta.‘ “48 Keď to pohania počuli, veľmi sa tešili a zo srdca ďakovali za počuté Božie slovo. Tí, v ktorých Boh prebudil túžbu po večnom živote, uverili49 a radostnú správu o Kristovi šírili po celom kraji.50 Ale Židom sa podarilo popudiť zbožné urodzené ženy aj vplyvných mužov proti Pavlovi a Barnabášovi, až ich napokon vyhnali z mesta.51 Pavol a Barnabáš striasli prach zo svojich nôh na znak protestu a odišli do mesta Ikonium.52 Ale zbor v Antiochii prekvital, Boh napĺňal veriacich radosťou i svojím Duchom.

Skutky apoštolov 13

Lutherbibel 2017

od Deutsche Bibelgesellschaft
1 Es waren aber in Antiochia in der Gemeinde Propheten und Lehrer, nämlich Barnabas und Simeon, genannt Niger, und Luzius von Kyrene und Manaën, der mit dem Landesfürsten Herodes erzogen worden war, und Saulus. (Sk 11,27; 1 Kor 12,28)2 Als sie aber Gottesdienst hielten und fasteten, sprach der Heilige Geist: Sondert mir aus Barnabas und Saulus zu dem Werk, zu dem ich sie berufen habe. (Sk 9,15)3 Da fasteten sie und beteten und legten ihnen die Hände auf und ließen sie ziehen. (Sk 6,6)4 Nachdem sie nun ausgesandt waren vom Heiligen Geist, kamen sie nach Seleukia und von da zu Schiff nach Zypern.5 Und als sie in die Stadt Salamis kamen, verkündigten sie das Wort Gottes in den Synagogen der Juden; sie hatten aber auch Johannes als Gehilfen bei sich. (Sk 12,12; Sk 12,25)6 Als sie die ganze Insel bis nach Paphos durchzogen hatten, trafen sie einen Zauberer und falschen Propheten, einen Juden, der hieß Barjesus;7 der war bei dem Statthalter Sergius Paulus, einem verständigen Mann. Dieser rief Barnabas und Saulus zu sich und begehrte, das Wort Gottes zu hören.8 Da widerstand ihnen der Zauberer Elymas – denn so wird sein Name übersetzt – und versuchte, den Statthalter vom Glauben abzuhalten.9 Saulus aber, der auch Paulus heißt, voll Heiligen Geistes, sah ihn an10 und sprach: Du Sohn des Teufels, voll aller List und aller Bosheit, du Feind aller Gerechtigkeit, hörst du nicht auf, krumm zu machen die geraden Wege des Herrn?11 Und nun siehe, die Hand des Herrn kommt über dich, und du sollst blind sein und die Sonne eine Zeit lang nicht sehen! Auf der Stelle fiel Dunkelheit und Finsternis auf ihn, und er ging umher und suchte jemanden, der ihn an der Hand führte.12 Als der Statthalter sah, was geschehen war, wurde er gläubig und verwunderte sich über die Lehre des Herrn.13 Paulus aber und die um ihn waren, fuhren von Paphos ab und kamen nach Perge in Pamphylien. Johannes aber trennte sich von ihnen und kehrte zurück nach Jerusalem. (Sk 12,12; Sk 15,38)14 Sie aber zogen von Perge weiter und kamen nach Antiochia in Pisidien und gingen am Sabbat in die Synagoge und setzten sich.15 Nach der Lesung aber des Gesetzes und der Propheten schickten die Vorsteher der Synagoge zu ihnen und ließen ihnen sagen: Ihr Männer, liebe Brüder, wollt ihr etwas reden und das Volk ermahnen, so sagt es. (Sk 15,21)16 Da stand Paulus auf und winkte mit der Hand und sprach: Ihr Männer von Israel und ihr Gottesfürchtigen[1], hört zu!17 Der Gott dieses Volkes Israel hat unsre Väter erwählt und das Volk groß gemacht in der Fremde, im Lande Ägypten, und mit starkem Arm führte er sie von dort heraus. (Ex 12,37; Ex 12,40; Ex 14,8)18 Und vierzig Jahre lang trug er sie in der Wüste (Nm 14,34; Ž 106,13)19 und vernichtete sieben Völker in dem Land Kanaan und gab ihnen deren Land zum Erbe, (Dt 7,1; Joz 14,2)20 für etwa vierhundertfünfzig Jahre. Danach gab er ihnen Richter bis zum Propheten Samuel. (Sdc 2,16; 1 Sam 3,20)21 Und von da an baten sie um einen König; und Gott gab ihnen Saul, den Sohn des Kisch, einen Mann aus dem Stamm Benjamin, für vierzig Jahre. (1 Sam 8,5; 1 Sam 10,21)22 Und als er diesen verworfen hatte, erhob er David zu ihrem König, von dem er bezeugte: »Ich habe David gefunden, den Sohn Isais, einen Mann nach meinem Herzen, der soll meinen ganzen Willen tun.« (1 Sam 16,13; Ž 89,21)23 Aus dessen Geschlecht hat Gott, wie er verheißen hat, Jesus kommen lassen als Heiland für das Volk Israel, (2 Sam 7,12; Iz 11,1; Lk 16,16)24 nachdem Johannes, bevor Jesus auftrat, dem ganzen Volk Israel die Taufe der Buße gepredigt hatte. (Lk 3,3; Sk 19,4)25 Als aber Johannes seinen Lauf vollendete, sprach er: Ich bin nicht der, für den ihr mich haltet; aber siehe, er kommt nach mir, dessen Schuhriemen zu lösen ich nicht wert bin. (Lk 3,16; Jn 1,20; Jn 1,27)26 Ihr Männer, liebe Brüder, ihr Söhne aus dem Geschlecht Abrahams und ihr Gottesfürchtigen, uns ist das Wort dieses Heils gesandt.27 Denn die Einwohner von Jerusalem und ihre Oberen haben, weil sie Jesus nicht erkannten, die Worte der Propheten, die an jedem Sabbat vorgelesen werden, mit ihrem Urteil erfüllt. (Lk 23,34; Jn 16,3)28 Und obwohl sie nichts an ihm fanden, das den Tod verdient hätte, baten sie doch Pilatus, ihn zu töten. (Lk 23,22)29 Und als sie alles vollendet hatten, was von ihm geschrieben steht, nahmen sie ihn von dem Holz und legten ihn in ein Grab. (Lk 23,52)30 Aber Gott hat ihn auferweckt von den Toten; (Sk 3,15)31 und er ist an vielen Tagen denen erschienen, die mit ihm von Galiläa hinauf nach Jerusalem gegangen waren; die sind jetzt seine Zeugen vor dem Volk. (Sk 1,3; Sk 1,22)32 Und wir verkündigen euch die Verheißung, die an die Väter ergangen ist,33 dass Gott sie uns, ihren Kindern, erfüllt hat, indem er Jesus auferweckte; wie denn im zweiten Psalm geschrieben steht: »Du bist mein Sohn, heute habe ich dich gezeugt.«34 Dass er ihn aber von den Toten auferweckt hat und ihn nicht der Verwesung überlassen wollte, hat er so gesagt: »Ich will euch die Gnade, die David verheißen ist, treu bewahren.« (Sk 2,27)35 Darum sagt er auch an einer andern Stelle: »Du wirst nicht zugeben, dass dein Heiliger die Verwesung sehe.«36 Denn nachdem David den Menschen seiner Zeit gedient hatte, ist er nach dem Willen Gottes entschlafen und zu seinen Vätern versammelt worden und hat die Verwesung gesehen.37 Der aber, den Gott auferweckt hat, der hat die Verwesung nicht gesehen.38 So sei euch nun kundgetan, ihr Männer, liebe Brüder, dass euch durch ihn Vergebung der Sünden verkündigt wird; und in all dem, worin ihr durch das Gesetz des Mose nicht gerecht werden konntet, (Sk 10,43; Rim 8,3)39 ist der gerecht gemacht, der an ihn glaubt. (Rim 10,4; Gal 2,16)40 Seht nun zu, dass nicht über euch komme, was in den Propheten gesagt ist:41 »Seht, ihr Verächter, und wundert euch und werdet zunichte! Denn ich tue ein Werk zu euren Zeiten, das ihr nicht glauben werdet, wenn es euch jemand erzählt.«42 Als sie aber hinausgingen, baten die Leute, dass sie am nächsten Sabbat noch einmal von diesen Dingen redeten.43 Und als die Versammlung auseinanderging, folgten viele Juden und fromme Proselyten[2] Paulus und Barnabas. Diese sprachen mit ihnen und ermahnten sie, dass sie bleiben sollten in der Gnade Gottes.44 Am folgenden Sabbat aber kam fast die ganze Stadt zusammen, das Wort Gottes zu hören.45 Als aber die Juden die Menge sahen, wurden sie neidisch und widersprachen dem, was Paulus sagte, und lästerten.46 Paulus und Barnabas aber sprachen frei und offen: Euch musste das Wort Gottes zuerst gesagt werden; da ihr es aber von euch stoßt und achtet euch selbst nicht wert des ewigen Lebens, siehe, so wenden wir uns zu den Heiden. (Mt 10,5; Lk 9,3; Sk 3,25)47 Denn so hat uns der Herr geboten: »Ich habe dich zum Licht der Heiden gemacht, dass du das Heil seist bis an das Ende der Erde.« (Lk 2,32)48 Als das die Heiden hörten, wurden sie froh und priesen das Wort des Herrn, und alle wurden gläubig, die zum ewigen Leben bestimmt waren. (Rim 8,29)49 Und das Wort des Herrn breitete sich aus in der ganzen Gegend.50 Aber die Juden hetzten die gottesfürchtigen vornehmen Frauen und die Oberen der Stadt auf und stifteten eine Verfolgung an gegen Paulus und Barnabas und vertrieben sie aus ihrem Gebiet. (2 Tim 3,11)51 Sie aber schüttelten den Staub von ihren Füßen zum Zeugnis gegen sie und kamen nach Ikonion. (Lk 9,5; Lk 10,10; Sk 18,6)52 Die Jünger aber wurden erfüllt von Freude und Heiligem Geist.