1Onedlho odišiel z toho kraja a vrátil sa aj so svojimi učeníkmi do Nazareta, svojho domovského mesta.2V najbližšiu sobotu sa pobral do synagógy a tam vyučoval. Ľudia, ktorí ho počúvali, žasli a spytovali sa jeden druhého: „Kde sa to len v ňom berie? A skade má toľkú múdrosť? Ba robí aj zázraky!3Veď je to predsa tesár, syn Márie! A jeho bratia sú Jakub, Jozef, Júda a Šimon! Aj jeho sestry tu žijú s nami!“ A pohoršovali sa na ňom.4Ježiš im na to povedal: „Nikde si proroka nevážia tak málo ako v jeho vlasti, v jeho dome a jeho rodine.“5-6Ich nevera ho zarmútila a nemohol tam urobiť nijaký zázrak. Iba na niekoľkých chorých položil ruky a uzdravil ich. Potom chodil po dedinách a vyučoval ľudí.
Ježiš vysiela dvanástich apoštolov
7Ježiš si zavolal svojich dvanástich učeníkov, vyslal ich po dvoch a dal im moc vyslobodzovať ľudí z moci zla.8Prikázal im, aby si na cestu okrem palice nič nebrali: ani chlieb, ani nijakú batožinu, ani peniaze,9ba ani náhradnú obuv alebo šaty.10A dal im takýto pokyn: „Ak vstúpite do niektorého domu, zostaňte v ňom až do svojho odchodu.11No ak by vás niekde nechceli prijať a nevypočuli vaše svedectvo, choďte preč a otraste si aj prach zo svojich nôh na svedectvo proti nim. Sami raz ponesú za svoje správanie zodpovednosť.“12A tak sa učeníci vydali na cestu a všade nabádali ľudí: „Zmeňte svoj život! Obráťte sa k Bohu!“13Oslobodzovali ľudí, ktorých ovládali zlí duchovia, mnohých chorých natierali olejom a uzdravovali ich.
Smrť Jána Krstiteľa
14Chýr o Ježišovi, o ktorom sa všade veľa hovorilo, sa dostal až do uší kráľa Herodesa. Niektorí ľudia vraveli, že to ožil Ján Krstiteľ, preto vraj koná také zázraky.15Iní sa nazdávali, že znova prišiel dávny prorok Eliáš, a ďalší boli presvedčení, že povstal nový prorok, ako to bývalo za starodávna.16No keď to počul Herodes, usúdil: „Je to Ján, ktorému som dal sťať hlavu. Určite vstal z mŕtvych.“17Kráľ Herodes dal totiž Jána zatknúť a v putách zavrieť do žalára,18lebo Ján Krstiteľ mu vyčítal, že odlúdil vlastnému bratovi Filipovi manželku Herodiadu.19Tá ho za to znenávidela a usilovala sa pripraviť ho o život, ale bez kráľovho súhlasu si netrúfala dať Jána zavraždiť.20Vedela, že sa Herodes bojí Jána Krstiteľa, pokladá ho za spravodlivého a svätého človeka a drží nad ním ochrannú ruku. Debaty s ním ho síce vždy vnútorne rozrušili, ale predsa ho rád počúval.21Napokon sa Herodiade naskytla vhodná príležitosť. Herodes usporiadal na oslavu svojich narodenín slávnostnú hostinu a pozval na ňu dvoranov, dôstojníkov a významné osobnosti z celej Galiley.22Na oslave tancovala Herodiadina dcéra a svojím pôvabom všetkých uchvátila. Aj Herodes bol ňou taký očarený, že zvolal: „Žiadaj si odo mňa všetko, čo chceš, a dostaneš to!“23A slávnostne sa pred všetkými zaprisahal, že jej dá čo hneď aj polovicu svojho kráľovstva.24Dcéra sa šla poradiť s matkou. Tá ju naviedla, aby si žiadala hlavu Jána Krstiteľa.25Rýchlo sa vrátila a predniesla mu svoju žiadosť:26„Chcem, aby si mi ihneď priniesol na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ Kráľ veľmi zosmutnel, ale netrúfal si nesplniť sľub, ktorý slávnostne dal pred všetkými hosťami.27Poslal teda do väzenia kata, aby sťal Jánovi hlavu.28Kat príkaz splnil, sťal Jána v žalári a priniesol jeho hlavu na mise. Dal ju dievčaťu a tá ju odovzdala svojej matke.29Keď sa to dopočuli Jánovi učeníci, prišli po jeho telo a pochovali ho.
Nasýtenie päťtisícového zástupu
30Apoštoli sa vrátili z ciest a znova sa zišli u Ježiša. Vyrozprávali mu všetko, čo robili a o čom sa zhovárali s ľuďmi, s ktorými sa stretli.31Ježiš im navrhol: „Utiahnime sa niekam do ústrania a odpočiňme si trochu.“ Stále boli totiž obklopení húfom ľudí, že sa nemali kedy ani najesť.32A tak sa odplavili na odľahlejšie miesto.33No ľudia zbadali, ako odchádzajú na člne, a tak bežali po brehu, a kým čln pristál, už tam na nich čakali.34Keď Ježiš vystúpil z člna a zazrel ako zvyčajne obrovský zástup ľudí, prišlo mu ich ľúto, lebo boli ako ovce bez pastiera, a znova ich učil mnohému, čo potrebovali vedieť.35-36Na sklonku dňa prišli za ním učeníci a pripomenuli mu: „Mal by si ich už poslať domov. Na tomto opustenom mieste sa široko–ďaleko nedá nič kúpiť na zjedenie a o chvíľu sa zotmie.“37Ježiš im odpovedal: „Tak sa im vy dajte najesť!“Namietli: „Kde by sme vzali toľko jedla? A nachovať toľký zástup, to by stálo veľmi veľa peňazí.“38Spýtal sa ich: “Koľko tu máte chleba? Choďte a zistite to!“ Vrátili sa so slovami: „Dokopy päť chlebov a dve ryby.“39Vyzval ľudí, aby sa rozdelili na skupiny a usadili sa na tráve.40Vzniklo sto takých skupín.41Potom vzal tých päť chlebov a dve ryby, uprel zrak na nebo a poďakoval za ne Bohu. Lámal ich na kúsky a podával učeníkom, aby ich roznášali.42Tak sa všetci najedli dosýta43a ešte sa nazbieralo dvanásť košov zvyškov.44A nasýtilo sa päťtisíc mužov.
Ježiš kráča po vode
45Hneď nato Ježiš prikázal učeníkom, aby opäť nasadli do člna a preplavili sa na druhú stranu do Betsaidy. Sám ešte zostal, lebo sa chcel rozlúčiť s ľuďmi a poslať ich domov.46Keď sa rozišli, Ježiš sa pobral na vrch modliť.47Nastala noc, učeníci boli uprostred jazera a on sa ešte modlil hore na vrchu.48Na svitaní videl, že ešte vždy namáhavo veslujú, lebo sa plavili proti vetru. Vydal sa za nimi po hladine jazera. Priblížil sa až k člnu a chcel prejsť popri nich.49Keď zazreli, ako kráča po vode, začali kričať od hrôzy, lebo si mysleli, že je to prízrak.50Ale on ich upokojoval: „Nebojte sa, veď to som ja!“51Vstúpil k nim do člna a vietor ihneď utíchol. Tu ich premkol ešte väčší strach.52Ani pri zázraku s chlebmi nepochopili, kto Ježiš vlastne je. Bol pre nich stále záhadou. Ešte nechápali, že keď Ježiš môže rozmnožiť chlieb, má moc aj nad prírodou.53Potom pristáli na druhom brehu v genezaretskom kraji.54Len čo Ježiš vystúpil z člna, ľudia ho ihneď spoznali a po celom kraji sa roznieslo, že sa sem priplavil.55Nech prišiel kdekoľvek, z celého kraja prinášali k nemu chorých.56Všade, kam prišiel, v dedinách, v mestách, osadách alebo vonku na samotách, kládli na voľne prístupné miesta chorých. Prosili ho, aby sa mohli dotknúť aspoň okraja jeho šiat. A každý, kto sa ho s vierou dotkol, bol uzdravený.
1Und er ging von dort weg und kam in seine Vaterstadt, und seine Jünger folgten ihm nach. (Mt 13,53; Lk 4,16)2Und als der Sabbat kam, fing er an zu lehren in der Synagoge. Und viele, die zuhörten, verwunderten sich und sprachen: Woher hat er dies? Und was ist das für eine Weisheit, die ihm gegeben ist? Und solche Taten geschehen durch seine Hände? (Mk 1,22; Mk 1,27; Jn 7,15)3Ist der nicht der Zimmermann, Marias Sohn und der Bruder des Jakobus und Joses und Judas und Simon? Sind nicht auch seine Schwestern hier bei uns? Und sie ärgerten sich an ihm. (Mk 3,32; Jn 6,42)4Jesus aber sprach zu ihnen: Ein Prophet gilt nirgends weniger als in seinem Vaterland[1] und bei seinen Verwandten und in seinem Hause. (Jn 4,44)5Und er konnte dort nicht eine einzige Tat tun, außer dass er wenigen Kranken die Hände auflegte und sie heilte.6Und er wunderte sich über ihren Unglauben. Und er zog rings umher in die Dörfer und lehrte.
Die Aussendung der Zwölf
7Und er rief die Zwölf zu sich und fing an, sie auszusenden je zwei und zwei, und gab ihnen Macht über die unreinen Geister (Mt 10,1; Mt 10,5; Mk 3,14; Lk 9,1; Lk 10,1)8und gebot ihnen, nichts mitzunehmen auf den Weg als allein einen Stab, kein Brot, keine Tasche, kein Geld im Gürtel,9wohl aber Schuhe an den Füßen. Und zieht nicht zwei Hemden an!10Und er sprach zu ihnen: Wo ihr in ein Haus geht, da bleibt, bis ihr von dort weiterzieht.11Und wo man euch nicht aufnimmt und euch nicht hört, da geht hinaus und schüttelt den Staub von euren Füßen, ihnen zum Zeugnis.12Und sie zogen aus und predigten, man sollte Buße tun, (Mk 1,14)13und trieben viele Dämonen aus und salbten viele Kranke mit Öl und machten sie gesund. (Jak 5,14)
Das Ende Johannes des Täufers
14Und es kam dem König Herodes zu Ohren; denn der Name Jesu war nun bekannt. Und die Leute sprachen: Johannes der Täufer ist von den Toten auferweckt worden, und darum wirken solche Kräfte in ihm. (Mt 14,1; Mk 8,28; Lk 3,19; Lk 9,7)15Andere aber sprachen: Er ist Elia; wieder andere: ein Prophet wie einer der Propheten.16Als es aber Herodes hörte, sprach er: Es ist Johannes, den ich enthauptet habe, der ist auferweckt worden.17Denn er, Herodes, hatte ausgesandt und Johannes ergriffen und ins Gefängnis geworfen um der Herodias willen, der Frau seines Bruders Philippus; denn er hatte sie geheiratet.18Johannes aber hatte zu Herodes gesagt: Es ist nicht erlaubt, dass du die Frau deines Bruders hast. (Lv 18,16; Lv 20,21)19Herodias aber stellte ihm nach und wollte ihn töten und konnte es nicht.20Denn Herodes fürchtete Johannes, weil er wusste, dass er ein gerechter und heiliger Mann war, und hielt ihn in Gewahrsam; und wenn er ihn hörte, wurde er sehr unruhig; doch hörte er ihn gern.21Und es kam ein gelegener Tag, als Herodes an seinem Geburtstag ein Festmahl gab für seine Großen und die Obersten und die Vornehmsten von Galiläa.22Da trat herein seine Tochter, die von Herodias, und tanzte, und sie gefiel Herodes und denen, die mit zu Tisch lagen. Da sprach der König zu dem Mädchen: Bitte von mir, was du willst, ich will dir’s geben.23Und er schwor ihr feierlich: Was du von mir bittest, will ich dir geben, bis zur Hälfte meines Königreichs. (Est 5,3; Est 5,6)24Und sie ging hinaus und fragte ihre Mutter: Was soll ich bitten? Die sprach: Das Haupt Johannes des Täufers.25Da ging sie sogleich eilig hinein zum König, bat ihn und sprach: Ich will, dass du mir gibst, jetzt gleich auf einer Schale, das Haupt Johannes des Täufers.26Und der König wurde sehr betrübt. Doch wegen der Eide und derer, die mit zu Tisch lagen, wollte er sie nicht abweisen.27Und alsbald schickte der König den Henker hin und befahl, das Haupt des Johannes herzubringen. Der ging hin und enthauptete ihn im Gefängnis28und trug sein Haupt herbei auf einer Schale und gab’s dem Mädchen, und das Mädchen gab’s seiner Mutter.29Und da das seine Jünger hörten, kamen sie und nahmen seinen Leichnam und legten ihn in ein Grab.
Die Speisung der Fünftausend
30Und die Apostel kamen bei Jesus zusammen und verkündeten ihm alles, was sie getan und gelehrt hatten. (Mt 14,13; Lk 9,10; Jn 6,1)31Und er sprach zu ihnen: Geht ihr allein an eine einsame Stätte und ruht ein wenig. Denn es waren viele, die kamen und gingen, und sie hatten nicht Zeit genug zum Essen. (Mk 3,20)32Und sie fuhren in einem Boot an eine einsame Stätte für sich allein.33Und man sah sie wegfahren, und viele hörten es und liefen aus allen Städten zu Fuß dorthin zusammen und kamen ihnen zuvor.34Und Jesus stieg aus und sah die große Menge; und sie jammerten ihn, denn sie waren wie Schafe, die keinen Hirten haben. Und er fing eine lange Predigt an. (2 Krn 18,16; Ez 34,5; Mt 9,36)35Da nun der Tag fast vergangen war, traten seine Jünger zu ihm und sprachen: Die Stätte ist einsam, und der Tag ist fast vergangen; (Mk 8,1)36lass sie gehen, damit sie in die Höfe und Dörfer ringsum gehen und sich etwas zu essen kaufen.37Er aber antwortete und sprach zu ihnen: Gebt ihr ihnen zu essen! Und sie sprachen zu ihm: Sollen wir denn hingehen und für zweihundert Silbergroschen Brot kaufen und ihnen zu essen geben? (2 Kr 4,42)38Er aber sprach zu ihnen: Wie viele Brote habt ihr? Geht hin und seht nach! Und als sie es erkundet hatten, sprachen sie: Fünf, und zwei Fische.39Und er gebot ihnen, dass sich alle lagerten, tischweise, auf das grüne Gras.40Und sie setzten sich, in Gruppen zu hundert und zu fünfzig.41Und er nahm die fünf Brote und zwei Fische und sah auf zum Himmel, dankte und brach die Brote und gab sie den Jüngern, dass sie sie ihnen austeilten, und die zwei Fische teilte er unter sie alle. (Mk 7,34; Mk 14,22)42Und sie aßen alle und wurden satt.43Und sie sammelten die Brocken auf, zwölf Körbe voll, und von den Fischen. (Mk 8,19)44Und die die Brote gegessen hatten, waren fünftausend Männer.
Jesus kommt zu seinen Jüngern auf dem Meer
45Und alsbald trieb er seine Jünger, in das Boot zu steigen und vor ihm hinüberzufahren nach Betsaida, bis er das Volk gehen ließe. (Mt 14,22; Jn 6,15)46Und als er sich von ihnen getrennt hatte, ging er hin auf einen Berg, um zu beten. (Lk 6,12; Lk 9,28)47Und am Abend war das Boot mitten auf dem Meer, und er war an Land allein.48Und er sah, dass sie sich abplagten beim Rudern – denn der Wind stand ihnen entgegen –, da kam er um die vierte Nachtwache zu ihnen und wandelte auf dem Meer und wollte an ihnen vorübergehen. (Ex 33,19; 1 Kr 19,11; Jób 9,8)49Als sie ihn aber auf dem Meer wandeln sahen, meinten sie, es wäre ein Gespenst, und schrien;50denn sie sahen ihn alle und erschraken. Aber sogleich redete er mit ihnen und sprach zu ihnen: Seid getrost, ich bin’s; fürchtet euch nicht!51Und er stieg zu ihnen ins Boot, und der Wind legte sich. Und sie entsetzten sich über die Maßen; (Mk 4,39)52denn sie waren um nichts verständiger geworden angesichts der Brote, sondern ihr Herz war erstarrt. (Mk 3,5; Mk 8,17)
Krankenheilungen in Genezareth
53Und als sie hinübergefahren waren ans Land, kamen sie nach Genezareth und legten an. (Mt 14,34)54Und als sie aus dem Boot stiegen, erkannten ihn die Leute alsbald55und liefen im ganzen Land umher und fingen an, die Kranken auf Tragen überall dorthin zu bringen, wo sie hörten, dass er war.56Und wo er in Dörfer, Städte oder Höfe hineinging, da legten sie die Kranken auf den Markt und baten ihn, dass diese auch nur den Saum seines Gewandes berühren dürften; und alle, die ihn berührten, wurden gesund. (Mk 5,27; Sk 5,15; Sk 19,11)