1Pristáli na druhom brehu jazera, v kraji Gerazénov.2Práve keď Ježiš vystupoval z člna, pribehol k nemu akýsi muž posadnutý démonmi,3ktorý žil v starých hroboch vytesaných do skaly, a bol taký silný, že nik ho nevládal skrotiť.4Keď mu spútali ruky reťazami a nohy okovami, putá zakaždým rozlámal a reťaze potrhal.5Vo dne v noci sa potĺkal medzi hrobmi, potuloval sa po pustých kopcoch, reval a zraňoval sa ostrými kameňmi.6-8Ježiša zbadal už z diaľky, pribehol k nemu a hodil sa na zem. Ježiš prikázal démonovi: „Vyjdi z neho!“Úbožiak zúrivo skríkol: „Čo odo mňa chceš, Ježišu, Syn najvyššieho Boha? Prisahaj na Boha, že ma nebudeš trápiť!“9Ježiš sa ho spýtal: „Ako sa voláš?“ – „Volám sa Légia, lebo mnohí ovládame tohto človeka,“ zaznela odpoveď.10A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal z tohto kraja.11Na svahu kopca sa práve páslo veľké stádo svíň.12„Pošli nás do tamtých svíň!“ žiadali démoni.13Ježiš privolil a nečistí duchovia vošli do prasiat. Vzápätí sa to veľké, asi dvojtisícové stádo splašilo a rútilo sa dolu svahom k jazeru, vbehlo do vody a potopilo sa.14Pastieri svíň sa rozbehli do okolitých mestečiek a idúcky všade rozhlasovali, čo sa stalo. Každý, kto o tom počul, bežal sa presvedčiť na vlastné oči.15A tak sa okolo Ježiša zhromaždil veľký zástup. Keď videli človeka posadnutého démonmi, ako sedí oblečený pri Ježišovi a správa sa celkom pokojne, vydesili sa.16Tí, čo boli svedkami tejto udalosti, im totiž porozprávali, čo sa stalo, aj to, kde sa podelo stádo.17A tak začali všetci Ježiša prosiť, aby z ich kraja radšej odišiel.18Nastúpil teda zasa do člna. A tu ho uzdravený poprosil: „Rád by som zostal s tebou,“19ale Ježiš s tým nesúhlasil. „Choď domov k svojej rodine a povedz všetkým známym, aký zázrak vykonal Boh a aký bol k tebe milostivý.“20A uzdravený naozaj chodil po kraji zvanom Desaťmestie a každému rozprával, aké dobrodenie mu Ježiš vykonal. A všetci nad tým žasli.
Vzkriesenie Jairovej dcéry a uzdravenie chorej ženy
21Keď sa Ježiš znova preplavil na druhý breh, opäť sa okolo neho zhromaždil obrovský zástup ľudí.22Bol medzi nimi aj predstavený miestnej synagógy, ktorý sa volal Jairos. Keď ho zazrel, hodil sa pred ním na zem23a úpenlivo ho prosil: „Umiera mi dcérka. Prosím ťa, poď, polož na ňu ruky, aby bola zasa zdravá!“24Ježiš sa pobral s ním.Nasledoval ho veľký zástup a tlačil sa naňho zo všetkých strán.25V dave bola jedna žena, ktorá už dvanásť rokov trpela krvácaním.26Liečila sa u mnohých lekárov, minula na liečenie celý majetok, ale nič nepomáhalo, choroba sa jej stále zhoršovala.27No dopočula sa o Ježišovi a jeho zázračnej moci, predrala sa k nemu odzadu a dotkla sa ho s vierou:28„Ak sa čo len dotknem jeho rúcha, určite sa uzdravím!“29A naozaj! Len čo sa ho dotkla, krvácanie prestalo a pocítila, že je úplne zdravá.30Ježiš ihneď poznal, že z neho vyšla uzdravujúca moc, obrátil sa a spýtal sa: „Kto sa dotkol môjho rúcha?“31Učeníci mu prekvapene odpovedali: „Všetci sa tu na teba tlačia a ty sa spytuješ, kto sa ťa dotkol?“32Ale Ježiš sa poobzeral, aby zistil, kto to bol.33Tu vyľakaná žena, ktorá sa triasla na celom tele, lebo cítila, čo sa s ňou stalo, padla Ježišovi k nohám a so všetkým sa priznala.34Ježiš jej povedal: „Dcéra moja, tvoja viera ťa uzdravila. Môžeš pokojne odísť, choroba ťa už nebude trápiť.“35Ešte sa s ňou zhováral, keď pribehli z Jairovho domu poslovia s odkazom, že je neskoro hľadať pomoc: „Tvoja dcéra umrela, je zbytočné obťažovať Majstra.“36Ale Ježiš akoby nepočul ich reči, povedal Jairovi: „Len sa neboj a dôveruj mi!“37Nikomu nedovolil ísť s ním a vzal so sebou iba Petra, Jakuba a jeho brata Jána.38Celý dom sa ozýval srdcervúcim plačom a nárekom.39Vstúpil dnu a spýtal sa: „Načo ten plač a rozruch? Veď to dievča neumrelo, iba spí!“40Ale oni ho vysmiali. Všetkým kázal odísť a iba s rodičmi a tromi učeníkmi vošiel do miestnosti, kde ležalo dievča.41Chytil ju za ruku a povedal: „Dievčatko, prikazujem ti, vstaň!“42A dvanásťročné dievča ihneď vstalo a chodilo. Všetci boli celkom bez seba.43No dôrazne im prikázal, aby nikomu nerozprávali o tom, čo sa stalo. Potom im pripomenul, aby sa dali dievčatku najesť.
1Und sie kamen ans andre Ufer des Meeres in die Gegend der Gerasener. (Mt 8,28; Lk 8,26)2Und als er aus dem Boot stieg, lief ihm alsbald von den Gräbern her ein Mensch entgegen mit einem unreinen Geist.3Der hatte seine Wohnung in den Grabhöhlen. Und niemand konnte ihn mehr binden, auch nicht mit einer Kette;4denn er war oft mit Fesseln an den Füßen und mit Ketten gebunden gewesen und hatte die Ketten zerrissen und die Fesseln zerrieben; und niemand konnte ihn bändigen.5Und er war allezeit, Tag und Nacht, in den Grabhöhlen und auf den Bergen, schrie und schlug sich mit Steinen. (Iz 65,3)6Da er aber Jesus sah von ferne, lief er hinzu und fiel vor ihm nieder,7schrie laut und sprach: Was habe ich mit dir zu schaffen, Jesus, du Sohn des höchsten Gottes? Ich beschwöre dich bei Gott: Quäle mich nicht! (Mk 1,24; Mk 3,11)8Denn er hatte zu ihm gesagt: Fahre aus, du unreiner Geist, von dem Menschen!9Und er fragte ihn: Wie heißt du? Und er sprach zu ihm: Legion heiße ich; denn wir sind viele.10Und er bat Jesus sehr, dass er sie nicht aus der Gegend vertreibe.11Es war aber dort am Berg eine große Herde Säue auf der Weide.12Und die unreinen Geister baten ihn und sprachen: Lass uns in die Säue fahren!13Und er erlaubte es ihnen. Da fuhren sie aus und fuhren in die Säue, und die Herde stürmte den Abhang hinunter ins Meer, etwa zweitausend, und sie ersoffen im Meer.14Und die Sauhirten flohen und verkündeten das in der Stadt und auf dem Lande. Und die Leute gingen, um zu sehen, was da geschehen war,15und kamen zu Jesus und sahen den Besessenen, der den Geist »Legion« gehabt hatte, wie er dasaß, bekleidet und vernünftig, und sie fürchteten sich.16Und die es gesehen hatten, erzählten ihnen, was dem Besessenen widerfahren war und das von den Säuen.17Und sie fingen an und baten Jesus, aus ihrem Gebiet fortzugehen.18Und als er in das Boot stieg, bat ihn, der zuvor besessen war, dass er bei ihm bleiben dürfe.19Aber er ließ es ihm nicht zu, sondern sprach zu ihm: Geh hin in dein Haus zu den Deinen und verkünde ihnen, welch große Dinge der Herr an dir getan und wie er sich deiner erbarmt hat.20Und er ging hin und fing an, in den Zehn Städten auszurufen, wie viel Jesus an ihm getan hatte; und jedermann verwunderte sich. (Mk 7,31)
Die Heilung einer blutflüssigen Frau und die Auferweckung der Tochter des Jaïrus
21Und als Jesus im Boot wieder ans andre Ufer gefahren war, versammelte sich eine große Menge bei ihm, und er war am Meer. (Mt 9,18; Lk 8,40)22Da kam einer von den Vorstehern der Synagoge, mit Namen Jaïrus. Und als er Jesus sah, fiel er ihm zu Füßen23und bat ihn sehr und sprach: Meine Tochter liegt in den letzten Zügen; komm und lege ihr die Hände auf, dass sie gesund werde und lebe.24Und er ging hin mit ihm. Und es folgte ihm eine große Menge, und sie umdrängten ihn.25Und da war eine Frau, die hatte den Blutfluss seit zwölf Jahren (Lv 15,25)26und hatte viel erlitten von vielen Ärzten und all ihr Gut dafür aufgewandt; und es hatte ihr nichts geholfen, sondern es war nur schlimmer geworden.27Da sie von Jesus gehört hatte, kam sie in der Menge von hinten heran und berührte sein Gewand.28Denn sie sagte sich: Wenn ich nur seine Kleider berühre, so werde ich gesund. (Mk 3,10)29Und sogleich versiegte die Quelle ihres Blutes, und sie spürte es am Leibe, dass sie von ihrer Plage geheilt war.30Und Jesus spürte sogleich an sich selbst, dass eine Kraft von ihm ausgegangen war, wandte sich um in der Menge und sprach: Wer hat meine Kleider berührt? (Lk 6,19)31Und seine Jünger sprachen zu ihm: Du siehst, dass dich die Menge umdrängt, und sprichst: Wer hat mich berührt?32Und er sah sich um nach der, die das getan hatte.33Die Frau aber fürchtete sich und zitterte, denn sie wusste, was an ihr geschehen war; sie kam und fiel vor ihm nieder und sagte ihm die ganze Wahrheit.34Er aber sprach zu ihr: Meine Tochter, dein Glaube hat dich gesund gemacht; geh hin in Frieden und sei gesund von deiner Plage! (Mk 10,52)35Als er noch redete, kamen Leute vom Vorsteher der Synagoge und sprachen: Deine Tochter ist gestorben; was bemühst du weiter den Meister?36Jesus aber hörte nicht auf das, was da gesagt wurde, und sprach zu dem Vorsteher: Fürchte dich nicht, glaube nur!37Und er ließ niemanden mit sich gehen als Petrus und Jakobus und Johannes, den Bruder des Jakobus. (Mt 17,1)38Und sie kamen in das Haus des Vorstehers, und er sah das Getümmel und wie sehr sie weinten und heulten.39Und er ging hinein und sprach zu ihnen: Was lärmt und weint ihr? Das Kind ist nicht gestorben, sondern es schläft. (Jn 11,11)40Und sie verlachten ihn. Er aber trieb sie alle hinaus und nahm mit sich den Vater des Kindes und die Mutter und die bei ihm waren, und ging hinein, wo das Kind lag,41und ergriff das Kind bei der Hand und sprach zu ihm: Talita kum! – das heißt übersetzt: Mädchen, ich sage dir, steh auf! (Lk 7,14; Sk 9,40)42Und sogleich stand das Mädchen auf und ging umher; es war aber zwölf Jahre alt. Und sie entsetzten sich sogleich über die Maßen.43Und er gebot ihnen streng, dass es niemand wissen sollte, und sagte, sie sollten ihr zu essen geben. (Mk 1,44)