Lukáša 5

Nádej pre kazdého

od Biblica
1 Jedného dňa stál Ježiš na brehu Genezaretského jazera, obklopený obrovským zástupom ľudí, ktorí sa okolo neho tlačili, lebo chceli počuť Božie slovo.2 Tu si všimol, že pri brehu sú dva prázdne člny. Rybári z nich vystúpili a prali siete.3 Nastúpil do jedného člna, ktorý patril Šimonovi, a požiadal ho, aby ho trochu odrazil od brehu. Potom si doň sadol a odtiaľ kázal zástupom.4 Keď skončil, navrhol Šimonovi: „Odplav sa trochu ďalej, kde je voda hlbšia, a tam roztiahni siete.“5 Šimon namietol: „Učiteľ, celú noc sme sa márne namáhali. No keď to ty vravíš, skúsime to ešte raz.“6 Vyplávali a vylovili také množstvo rýb, až sa im trhali siete.7 Museli si zavolať na pomoc svojich druhov zo susedného člna. Čoskoro boli oba člny plné rýb, dobreže sa nepotopili.8 Keď to Šimon Peter videl, padol pred Ježišom na kolená a prosil: „Odíď odo mňa, Pane, veď som hriešny človek!“9 Všetci rybári, ktorí pri tom boli – medzi nimi aj Šimonovi spoločníci, Jakub a Ján, synovia Zebedejovi –10 žasli nad tým nezvyčajným úlovkom. Nato Ježiš odpovedal Šimonovi: „Neboj sa! Odteraz nebudeš loviť ryby, ale budeš zachraňovať ľudí pre mňa.“11 A len čo prirazili s člnmi k brehu, všetko tam nechali a šli s Ježišom.12 V jednom mestečku stretol Ježiš človeka postihnutého ťažkým malomocenstvom. Úbožiak si kľakol pred neho a prosil: „Pane, keby si chcel, mohol by si ma celkom uzdraviť.“13 Ježiš vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Áno, chcem. Buď zdravý!“ A v tej chvíli nezostalo po malomocenstve ani stopy.14 Ježiš mu prikázal: „Nikomu o tom nerozprávaj, choď, ukáž sa kňazovi, a potom prines predpísanú obeť vďačnosti.“15 Zvesť o Ježišovi sa čoraz väčšmi šírila. Ľudia húfne za ním prichádzali, aby ho počuli a aby ich uzdravoval.16 Ale často odchádzal na pusté miesto a tam sa modlil.17 Jedného dňa, práve keď učil, zhromaždili sa židovskí náboženskí vodcovia a učitelia Mojžišovho zákona z rozličných miest Galiley a Judska, ba aj z Jeruzalema. Posadali si okolo neho a počúvali ho. A Boh mu dal moc uzdravovať.18 Tu zrazu priniesli muži na nosidlách porazeného. Pokúšali sa vniesť ho cez dvere a položiť pred Ježiša.19 Ale bolo tam toľko ľudí, že sa nemohli pretisnúť. A tak sa vyškriabali na strechu a cez hlinenú povalu spustili chorého aj s ležadlom rovno pred Ježiša.20 Keď videl ich vieru, povedal: „Priateľ môj, máš odpustené hriechy.“21 Učitelia Zákona a farizeji uvažovali: „Ako sa opovažuje čosi také povedať? To je predsa rúhanie! Veď hriechy môže odpúšťať iba Boh!“22 Ježiš dobre vedel, čo si myslia, preto povedal: „Prečo sa pohoršujete vo svojich srdciach?23 Veď čo je ľahšie? Oznámiť človeku, že má odpustené hriechy, alebo ho uzdraviť?24 Ale presvedčím vás, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy.“ Tu sa obrátil k porazenému a povedal mu: „Vstaň, vezmi si ležadlo a choď domov!“25 A porazený hneď pred očami všetkých vstal, zbalil si rohož, pobral sa domov a cestou hlasno oslavoval Boha.26 Všetkých predchla svätá bázeň, chválili Boha a neprestajne opakovali: „Dnes sme naozaj videli zázračné veci.“27 Ježiš sa pobral ďalej. Keď vychádzal z mesta, uvidel na mýtnici vyberača poplatkov, ktorý sa volal Lévi, a povedal mu: „Poď, staň sa mojím nasledovníkom!“28 A Lévi nechal všetko tak, vstal a šiel za ním.29 Vo svojom dome potom pripravil veľkú hostinu. Pozval na ňu aj mnoho niekdajších kolegov.30 Farizeji a učitelia Zákona sa na tom pohoršovali a vyčítali učeníkom: „Prečo jete a pijete s ľuďmi, ktorými každý slušný človek pohŕda?“31 Ježiš im na to povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.32 Neprišiel som volať spravodlivých, aby robili pokánie, ale hriešnych.“33 Niektorí farizeji Ježišovi vyčítali: „Jánovi nasledovníci sa často postia a modlia a takisto aj naši žiaci, ale tí tvoji jedia a pijú.“34 Ježiš namietol: „Nemôžete žiadať, aby sa svadobčania postili, kým je ženích s nimi.35 Príde však chvíľa, keď ženícha odvedú, a potom bude vhodný čas postiť sa.“36 A potom ešte dodal: „Nikto predsa neodtrhne kus látky z nových šiat, aby ním zaplátal starý odev. Zničil by tak nové šaty a na staré by nová záplata ani nepristala.37 A nikto nebude ani nalievať mladé víno do starých kožených mechov, lebo kvasiace víno by staré mechy roztrhlo, a tak by jedno i druhé vyšlo nazmar.38 Preto mladé víno patrí do nových mechov.39 Ale vy dávate prednosť starému vínu. Vravíte, že staré víno je lepšie.“

Lukáša 5

Lutherbibel 2017

od Deutsche Bibelgesellschaft
1 Es begab sich aber, als sich die Menge zu ihm drängte, zu hören das Wort Gottes, da stand er am See Genezareth. (Mt 4,18; Mk 1,16)2 Und er sah zwei Boote am Ufer liegen; die Fischer aber waren ausgestiegen und wuschen ihre Netze.3 Da stieg er in eines der Boote, das Simon gehörte, und bat ihn, ein wenig vom Land wegzufahren. Und er setzte sich und lehrte die Menge vom Boot aus.4 Und als er aufgehört hatte zu reden, sprach er zu Simon: Fahre hinaus, wo es tief ist, und werft eure Netze zum Fang aus! (Jn 21,3)5 Und Simon antwortete und sprach: Meister, wir haben die ganze Nacht gearbeitet und nichts gefangen; aber auf dein Wort hin will ich die Netze auswerfen.6 Und als sie das taten, fingen sie eine große Menge Fische und ihre Netze begannen zu reißen.7 Und sie winkten ihren Gefährten, die im andern Boot waren, sie sollten kommen und ihnen ziehen helfen. Und sie kamen und füllten beide Boote voll, sodass sie fast sanken.8 Da Simon Petrus das sah, fiel er Jesus zu Füßen und sprach: Herr, geh weg von mir! Ich bin ein sündiger Mensch. (Lk 18,13)9 Denn ein Schrecken hatte ihn erfasst und alle, die mit ihm waren, über diesen Fang, den sie miteinander getan hatten,10 ebenso auch Jakobus und Johannes, die Söhne des Zebedäus, Simons Gefährten. Und Jesus sprach zu Simon: Fürchte dich nicht! Von nun an wirst du Menschen fangen.11 Und sie brachten die Boote ans Land und verließen alles und folgten ihm nach. (Lk 18,28)12 Und es begab sich, als er in einer der Städte war, siehe, da war ein Mann voller Aussatz. Als der Jesus sah, fiel er nieder auf sein Angesicht und bat ihn und sprach: Herr, willst du, so kannst du mich reinigen. (Mt 8,1; Mk 1,40; Lk 4,43)13 Und er streckte die Hand aus, rührte ihn an und sprach: Ich will’s tun, sei rein! Und sogleich wich der Aussatz von ihm.14 Und er gebot ihm, dass er’s niemandem sagen sollte. Geh aber hin und zeige dich dem Priester und opfere für deine Reinigung, wie Mose geboten hat, ihnen zum Zeugnis. (Lv 14,2)15 Aber die Kunde von ihm breitete sich immer weiter aus, und es kam eine große Menge zusammen, zu hören und gesund zu werden von ihren Krankheiten. (Lk 4,14; Lk 4,37)16 Er aber entwich in die Einöde und betete. (Mk 1,35; Lk 6,12; Lk 9,18; Lk 22,41)17 Und es begab sich eines Tages, als er lehrte, dass auch Pharisäer und Lehrer des Gesetzes dasaßen, die gekommen waren aus allen Dörfern in Galiläa und Judäa und aus Jerusalem. Und die Kraft des Herrn war mit ihm, dass er heilen konnte. (Mt 9,1; Mk 2,1; Lk 6,19)18 Und siehe, einige Männer brachten einen Menschen auf einem Bett; der war gelähmt. Und sie versuchten, ihn hineinzubringen und vor ihn zu legen.19 Und weil sie wegen der Menge keinen Zugang fanden, ihn hineinzubringen, stiegen sie auf das Dach und ließen ihn durch die Ziegel hinunter mit dem Bett mitten unter sie vor Jesus.20 Und als er ihren Glauben sah, sprach er: Mensch, deine Sünden sind dir vergeben. (Lk 1,77; Lk 7,48)21 Und die Schriftgelehrten und die Pharisäer fingen an zu überlegen und sprachen: Wer ist der, dass er Gotteslästerungen redet? Wer kann Sünden vergeben als allein Gott? (Ž 130,4; Iz 43,25; Iz 55,7; Lk 7,49)22 Als aber Jesus ihre Gedanken erkannte, antwortete er und sprach zu ihnen: Was denkt ihr in euren Herzen?23 Was ist leichter, zu sagen: Dir sind deine Sünden vergeben, oder zu sagen: Steh auf und geh umher?24 Damit ihr aber wisst, dass der Menschensohn Vollmacht hat auf Erden, Sünden zu vergeben – sprach er zu dem Gelähmten: Ich sage dir, steh auf, nimm dein Bett und geh heim! (Jn 5,8)25 Und sogleich stand er auf vor ihren Augen und nahm das Bett, auf dem er gelegen hatte, und ging heim und pries Gott.26 Und sie entsetzten sich alle und priesen Gott und wurden von Furcht erfüllt und sprachen: Wir haben heute seltsame Dinge gesehen.27 Und danach ging er hinaus und sah einen Zöllner mit Namen Levi am Zoll sitzen und sprach zu ihm: Folge mir nach! (Mt 9,9; Mk 2,13)28 Und er verließ alles, stand auf und folgte ihm nach.29 Und Levi richtete ihm ein großes Mahl zu in seinem Haus, und viele Zöllner und andre saßen mit ihm zu Tisch. (Lk 15,1)30 Und die Pharisäer und ihre Schriftgelehrten murrten und sprachen zu seinen Jüngern: Warum esst und trinkt ihr mit den Zöllnern und Sündern? (Lk 7,34; Lk 15,2; Lk 19,7)31 Und Jesus antwortete und sprach zu ihnen: Die Gesunden bedürfen des Arztes nicht, sondern die Kranken.32 Ich bin nicht gekommen, Gerechte zu rufen, sondern Sünder zur Buße. (Lk 19,10)33 Sie aber sprachen zu ihm: Die Jünger des Johannes fasten oft und beten viel, ebenso die Jünger der Pharisäer; aber deine Jünger essen und trinken. (Mt 9,14; Mk 2,18; Lk 7,33; Lk 18,12)34 Jesus sprach aber zu ihnen: Könnt ihr denn die Hochzeitsgäste fasten lassen, solange der Bräutigam bei ihnen ist?35 Es wird aber die Zeit kommen, dass der Bräutigam von ihnen genommen ist; dann werden sie fasten, in jenen Tagen.36 Und er sagte zu ihnen ein Gleichnis: Niemand reißt einen Lappen von einem neuen Kleid und flickt ihn auf ein altes Kleid; sonst zerreißt man das neue und der Lappen vom neuen passt nicht auf das alte.37 Und niemand füllt neuen Wein in alte Schläuche; sonst zerreißt der neue Wein die Schläuche und wird verschüttet, und die Schläuche verderben.38 Sondern neuen Wein soll man in neue Schläuche füllen.39 Und niemand, der vom alten Wein trinkt, will neuen; denn er spricht: Der alte ist milder.