1O Abrahamovi je napsáno: „Uvěřil Bohu, a byl proto uznán za dokonalého.“2Kdyby toho byl dosáhl svými skutky, měl by na co být hrdý.3On si však nedobyl Božího uznání tím, co dělal, ale jen tím, že Bohu důvěřoval.4-6Stejně i David mluví o šťastných lidech, které Bůh považuje za bezúhonné bez jakékoliv vlastní zásluhy:7„Jak dobře je těm, jimž Bůh odpustil jejich provinění,8jak šťasten je každý, komu viny nepočítá a na jeho poklesky nehledí!“9Nuže, platí to snad jen o židech, kteří se podrobili obřadu náboženské obřízky? O Abrahamovi jsem řekl, že byl uznán dokonalým pro svoji víru.10Kdy se to stalo? Po jeho obřezání na znamení židovství – nebo ještě před ním? Ano, bylo to ještě před tím, než se stal židem.11Obřízka jako znamení židovství měla jen zpečetit, že ho Bůh uznal za bezúhonného ještě dříve, než toto znamení přijal.12Tak se stal Abraham nejen praotcem židů, nýbrž i duchovním předchůdcem všech, kdo se vydali cestou víry, jako to učinil on před svým obřezáním.13Abrahamovi a jeho potomkům zaslíbil Bůh slavnou budoucnost nikoliv na základě poslušnosti zákona, ale pro jejich bezúhonnost, kterou přijali vírou.14Kdyby tu rozhodoval jen zákon, víra by nebyla k ničemu a Boží sliby Abrahamovi by pozbyly smyslu.
Abrahamův příklad neochvějné důvěry
15-17Zákon je pouze měřítkem provinění – bez zákona by vina neexistovala. Protože Bůh je milostivý, zahrnul do svého slibu nejen zákonité potomky Abrahamovy, ale také všechny ty, které s Abrahamem spojuje stejná víra. Proto nezaložil svůj slib na zákonu, ale na víře. Věříme-li tedy, pak naším společným duchovním otcem je Abraham, jak je o něm napsáno: „Otcem početných národů jsem tě ustanovil.“18On také uvěřil, ač se to zdálo nemožné, že Bůh mu skutečně dá tak četné potomstvo.19Nepochyboval o Božím slibu, i když mu bylo bezmála sto let a jeho žena Sára již překročila věk, kdy mohla mít děti.20-21Abraham byl přesvědčen, že Bůh nic neslibuje naplano, a to mu stačilo, aby Boha chválil a děkoval mu.22A právě tuto hlubokou Abrahamovu důvěru ocenil Bůh stejně vysoko jako to nejpříkladnější dodržování požadavků zákona.23Toto však nebylo zaznamenáno jen kvůli Abrahamovi, ale i pro nás.24I nás Bůh přijme, když se na něj spolehneme. Vždyť on vzkřísil z mrtvých Ježíše,25který odpykal trest za naše viny a vstal z hrobu, aby nás změnil do té podoby, v níž bychom před Bohem mohli obstát.
1Prečo si Boh práve Abraháma vybral za telesného praotca židovského národa?2Určite nie pre jeho dobré skutky! Tým by si mohol získať chválu a uznanie v očiach ľudí, ale nie v Božích.3Sväté Písmo hovorí o ňom čosi iné: „Abrahám uveril Bohu, preto ho Boh vyhlásil za spravodlivého.“4Ak niekto vykoná nejakú prácu, má právo na odmenu. Dostane to, čo si zaslúžil.5Ale u Boha je to ináč. U Boha nič nedosiahnem, ak sa odvolávam na svoje „dobré“ skutky. Len ak dôverujem Bohu, že ma napriek môjmu previneniu ospravedlní, môžem pred ním obstáť.6O tom hovorí aj kráľ Dávid, ktorý nazýva šťastnými tých ľudí, ktorých Boh ospravedlnil bez ich vlastnej zásluhy:7„Šťastní sú tí, ktorým Boh odpustil previnenia a ktorých hriechy vymazal.8Šťastný je človek, ktorému Boh nepočíta hriechy!“9Vzťahuje sa toto zasľúbenie iba na Židov, ktorí sa podrobili náboženskému obradu obriezky? O Abrahámovi sme povedali, že ho Boh vyhlásil za spravodlivého, lebo mu uveril.10Kedy sa to stalo? Po jeho obrezaní na znamenie židovstva alebo ešte predtým?11Áno, bolo to ešte predtým, ako sa stal Židom. Obriezka ako znamenie židovstva mala iba spečatiť, že ho Boh uznal za spravodlivého ešte skôr, ako toto znamenie prijal.12Tak sa stal Abrahám nielen praotcom Židov, ale aj duchovným predchodcom všetkých, ktorí šli cestou viery, ako to urobil pred svojím obrezaním.13Abrahámovi a jeho potomkom zasľúbil Boh slávnu budúcnosť nie zato, že dodržiavali prikázania zákona, ale zato, že Bohu neochvejne dôveroval.14Keby tu platil iba zákon, viera by bola zbytočná a Božie sľuby dané Abrahámovi by stratili zmysel.15Zákon je len meradlom previnenia – bez zákona niet viny.16Pretože je Boh milostivý, zasľúbenie platilo nielen Abrahámovým zákonitým potomkom, ale aj všetkým tým, ktorých s Abrahámom spája rovnaká viera. Preto nezaložil svoj sľub na zachovávaní zákona, ale na viere.
Abrahámov príklad neochvejnej viery
17On je otcom všetkých nás. Tak treba rozumieť Písmu, ktoré hovorí: „Určil som ťa za otca mnohých národov.“ Boh prijme ľudí zo všetkých národov, ktorí dúfajú v neho podobne ako Abrahám. To je zasľúbenie samého Boha, ktorý oživuje mŕtvych, a o budúcich veciach hovorí s takou istotou, ako keby sa už boli stali.18Abrahám uveril, hoci sa to zdalo neuveriteľné, že mu Boh dá naozaj početné potomstvo.19Neochabol vo viere ani vtedy, keď si pomyslel na svoje neduživé telo – veď mal bezmála sto rokov a jeho žena Sára takisto prekročila vek, keď mohla mať deti.20Abrahám nikdy nezapochyboval. Uveril Bohu, jeho viera bola čoraz pevnejšia a chválil Boha za požehnanie ešte skôr, ako sa naplnilo.21Bol neochvejne presvedčený, že Boh je schopný splniť všetko, čo sľúbil.22A práve pre túto jeho vieru odpustil Boh Abrahámovi hriechy a vyhlásil ho za spravodlivého.23Toto však nebolo zaznamenané len kvôli Abrahámovi,24ale aj kvôli nám. Aj nás ospravedlní, ak mu uveríme. Veď on vzkriesil z mŕtvych Ježiša,25ktorý odpykal trest za naše viny a vstal z hrobu, aby nás ospravedlnil.