1Veľkňaz sa ho spýtal: „Môžeš poprieť túto obžalobu?“2„Bratia a otcovia, vypočujte ma!“ oslovil ich Štefan. „Slávny Boh sa kedysi zjavil nášmu predkovi Abrahámovi už v Mezopotámii, skôr ako sa presídlil do Cháranu.3Dal príkaz:‚Odsťahuj sa z rodnej krajiny a od svojho kmeňa a putuj do kraja, ktorý ti určím.‘4Vysťahoval sa teda z Chaldejskej krajiny a býval v Chárane v Sýrii až do smrti svojho otca. Odtiaľ ho potom Boh priviedol sem do Izraela, kde bývame.5Ale nedal mu tu do vlastníctva ani piaď zeme, hoci mu sľúbil, že ju dá natrvalo jemu a jeho potomkom, i keď vtedy ešte nemal syna.6A ďalšia Božia predpoveď bola ešte čudnejšia:‚Tvoji potomkovia sa odtiaľto vysťahujú do cudzej krajiny a budú tam štyristo rokov otročiť za veľmi ťažkých podmienok.7Ale ja otrokárov potrestám, tvojich otrokov vyslobodím a privediem naspäť. Na tomto mieste mi budú slúžiť.‘8Boh uzavrel s Abrahámom zmluvu a jej viditeľným znamením sa stala obriezka. Keď sa podľa Božieho sľubu narodil Abrahámovi Izák, na ôsmy deň ho obrezal. Práve tak obrezal Izák Jakoba a Jakob svojich dvanásť synov, našich praotcov.9Jeden z nich, Jozef, sa stal terčom závisti svojich bratov, ktorí ho predali ako otroka do Egypta. Ale Boh bol s ním a 10vyslobodil ho zo všetkých jeho útrap. Pre jeho prezieravosť a múdrosť si ho veľmi obľúbil sám egyptský panovník a urobil ho svojím ministrom a správcom domu.11Potom vypukol v Egypte aj v Palestíne veľký hlad a naši praotcovia trpeli núdzou, lebo sa im minuli všetky zásoby.12Tu sa Jakob dopočul, že v Egypte ešte majú obilie, a poslal ta svojich synov.13Pri druhom nákupe sa dal Jozef svojim bratom poznať, a tak sa faraón dozvedel o Jozefovom pôvode.14Potom poslal Jozef po otca Jakoba a presťahoval do Egypta celú rodinu, dokopy sedemdesiatpäť ľudí.15Usadili sa tam a Jakob i naši praotcovia zostali v Egypte až do smrti.16Ale ich pozostatky preniesli do Sichemu a pochovali ich do hrobky, ktorú si vtedy Abrahám kúpil od tamojšieho obyvateľa Emora a zaplatil za ňu striebrom.17Medzitým sa priblížil čas, v ktorom sa mal splniť sľub, čo dal Boh Abrahámovi. Náš ľud sa v tom čase v Egypte veľmi rozmnožil.18Ale nastúpila iná dynastia faraónov a na Jozefove zásluhy sa zabudlo.19Našich predkov zotročili, a keďže si Egypťania neželali, aby sa početne vzmáhali, prikázali narodených chlapcov hádzať do rieky.20A vtedy sa narodil Mojžiš, s ktorým mal Boh svoje plány. Bolo to krásne dieťa a rodičia ho tri mesiace schovávali doma.21Keď už nemohli chlapca dlhšie utajiť, položili ho do košíka a zaniesli do tŕstia. Tu ho našla faraónova dcéra a starala sa oňho, akoby to bol jej vlastný syn.22Mojžiš dostal najlepšie egyptské vzdelanie a vyrástol z neho výrečný a schopný muž.23Keď mal Mojžiš štyridsať rokov, zatúžil navštíviť svojich izraelských bratov.24A tu sa stal svedkom, ako Egypťan nespravodlivo trápi Žida. Zastal sa ho, pomstil utláčaného a Egypťana zabil.25Nazdával sa, že bratia pochopia, že im Boh posiela pomocou neho záchranu, ale Izraeliti to nechápali.26Na druhý deň sa usiloval zmieriť dvoch Židov, ktorí sa hádali.‚Čo to robíte? Ste predsa bratia. Prečo si navzájom ubližujete?‘ upokojoval ich.27Ale ten, ktorý svojho druha napadol, odstrčil Mojžiša a povedal:28‚Hádam ma len nechceš zabiť ako včera toho Egypťana?‘29Mojžiš sa zľakol a utiekol do Madiánskej krajiny. Tam sa oženil a mal dvoch synov.30Po štyridsiatich rokoch vyhnanstva sa Mojžišovi zjavil Boží anjel na púšti pri vrchu Sinaj v plameňoch horiaceho kríka.31Keď sa Mojžiš chcel zblízka pozrieť na ten nezvyčajný úkaz, počul Boží hlas:32‚Ja som Boh tvojich otcov, Abraháma, Izáka a Jakoba.‘ Mojžiš sa preľakol a zakryl si tvár, aby nič nevidel.33Ale Boh hovoril ďalej:‚Vyzuj sa, lebo stojíš na svätom mieste!34Videl som trápenie svojho ľudu v Egypte, počul som, ako vzdychá, preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil. Vyber sa do Egypta, mám tam pre teba úlohu.‘35A tak prostredníctvom anjela, ktorý sa Mojžišovi zjavil v kríku, poslal ho Boh za vodcu a vysloboditeľa Izraelitom, hoci ho pred štyridsiatimi rokmi nechceli uznať.36A Mojžiš ich vyslobodil, vykonal pred ich očami mnoho zázrakov už v Egypte, potom pri prechode cez Červené more aj za štyridsaťročného putovania púšťami.37Spomeňte si, že práve Mojžiš povedal Izraelitom:‚Pán Boh vám pošle proroka z vášho národa, Vysloboditeľa, tak ako mňa poslal k vám; toho poslúchajte!‘38Mojžiš bol sprostredkovateľom medzi vašimi otcami a Bohom, ktorý mu na vrchu Sinaj zveril slová života, aby nám ich odovzdal.39A napriek tomu ho naši otcovia neposlúchali, búrili sa proti nemu a túžobne spomínali na Egypt.40Keď sa Mojžiš dlho nevracal zo Sinaja, povedali jeho bratovi Áronovi:‚Nevieme, čo sa stalo s Mojžišom, ktorý nás vyviedol z Egypta. Urob nám bohov, aby nás chránili na ďalšej ceste.‘41A tak si urobili sochu teľaťa, obetovali jej a s radosťou oslavovali výtvor vlastných rúk.42Ale Boh sa od nich odvrátil a dopustil, že podľahli ešte horšiemu modlárstvu, ako o tom píše prorok Amos:‚Či ste to mne prinášali dary a obete za štyridsaťročného putovania po púšti, národ izraelský? Nie!43Nosili ste so sebou stánok Molocha a hviezdu boha Remfana, ktoré ste si sami vytvorili, a tým ste sa klaňali. Preto pôjdete do vyhnanstva až za Babylon.‘44Ale Boh prikázal Mojžišovi, aby vybudoval stánok zmluvy, a dal mu aj pokyn, ako má vyzerať.45Tento stánok prenášali naši otcovia pri svojom putovaní púšťou a za Jozuu ho doniesli až do zasľúbenej krajiny. Tá bola vtedy domovom pohanov, ale Boh ich odtiaľ vyhnal. Stánok zmluvy slúžil až do čias kráľa Dávida,46ktorého Boh obdaril svojou priazňou. Dávid túžil postaviť trvalý chrám Jakobovmu Bohu,47ale uskutočnil to až jeho syn Šalamún.48Boh však nebýva v chrámoch postavených ľudskými rukami! Ústami proroka Izaiáša hovorí:49‚Vesmír je môj trón a zem je podnožou mojich nôh. Aký chrám mi môžete vystavať? Je vôbec miesto, kde by som mohol bývať?50Či to všetko neurobila moja ruka?‘51No vy ste takí istí ako vaši otcovia. Ste tvrdošijní, máte nečisté srdcia a zapchaté uši. Neprestávate odporovať Svätému Duchu.52Našiel sa prorok, ktorého by vaši otcovia neprenasledovali? Zabíjali tých, ktorí predpovedali príchod Spravodlivého, no vy ste sa ho úplne zriekli a zavraždili ste ho!53Prijali ste Boží zákon z rúk anjelov, ale sami ste ho nezachovávali.“54Tieto Štefanove slová ich priam bodli do srdca. Od zlosti až škrípali zubami.55Ale Štefan bol v tej chvíli uchvátený Božou slávou. Hľadel uprene dohora a zvolal:56„Vidím otvorené nebo a Ježiša Krista, ako stojí po Božej pravici!“57Tu prehlušili Štefana krikom a zapchávali si uši, aby už nič nepočuli. Vrhli sa naňho,58odvliekli ho za hradby mesta a tam ho kameňovali. Tí, čo hádzali do Štefana kamene, vyzliekli si plášte a dali ich strážiť mladému farizejovi Saulovi.59No Štefan, kým ho kameňovali, prosil Pána: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!“60Potom klesol na kolená a zvolal mocným hlasom: „Pane, odpusť im tento hriech!“ A naposledy vydýchol.
1Da fragte der Hohepriester: Ist das so?2Er aber sprach: Liebe Brüder und Väter, hört zu. Der Gott der Herrlichkeit erschien unserm Vater Abraham, als er noch in Mesopotamien war, ehe er in Haran wohnte, (Gn 11,27; Joz 24,32)3und sprach zu ihm: »Geh aus deinem Land und von deiner Verwandtschaft und zieh in das Land, das ich dir zeigen will.« (Gn 12,1)4Da ging er aus dem Land der Chaldäer und wohnte in Haran. Und als sein Vater gestorben war, brachte Gott ihn von dort herüber in dies Land, in dem ihr nun wohnt,5aber er gab ihm kein Erbteil darin, auch nicht einen Fußbreit, und verhieß ihm, er wolle es ihm und seinen Nachkommen zum Besitz geben, obwohl er noch kein Kind hatte.6Denn so sprach Gott: »Seine Nachkommen werden Fremdlinge sein in einem fremden Lande, und man wird sie knechten und misshandeln vierhundert Jahre lang. (Gn 15,13; Ex 12,40)7Aber das Volk, dem sie als Knechte dienen werden, will ich richten«, sprach Gott, »und danach werden sie ausziehen und mir dienen an dieser Stätte.«8Und er gab ihm den Bund der Beschneidung. Und so zeugte er Isaak und beschnitt ihn am achten Tage, und Isaak den Jakob, und Jakob die zwölf Erzväter.9Und die Erzväter wurden neidisch auf Josef und verkauften ihn nach Ägypten. Aber Gott war mit ihm (Gn 37,11)10und errettete ihn aus aller seiner Bedrängnis und gab ihm Gnade und Weisheit vor dem Pharao, dem König von Ägypten; der setzte ihn zum Regenten über Ägypten und über sein ganzes Haus. (Gn 45,9; Ž 105,21)11Es kam aber eine Hungersnot über ganz Ägypten und Kanaan und eine große Bedrängnis, und unsre Väter fanden keine Nahrung.12Jakob aber hörte, dass es in Ägypten Getreide gebe, und sandte unsre Väter ein erstes Mal.13Und beim zweiten Mal gab sich Josef seinen Brüdern zu erkennen; so wurde dem Pharao Josefs Herkunft bekannt.14Josef aber sandte aus und ließ seinen Vater Jakob holen und seine ganze Verwandtschaft, fünfundsiebzig Menschen.15Und Jakob zog hinab nach Ägypten und starb, er und unsre Väter;16und sie wurden nach Sichem herübergebracht und in das Grab gelegt, das Abraham für Geld gekauft hatte von den Söhnen Hamors in Sichem.17Als nun die Zeit der Verheißung nahte, die Gott dem Abraham zugesagt hatte, wuchs das Volk und mehrte sich in Ägypten, (Ex 1,6)18bis ein andrer König in Ägypten aufkam, der nichts wusste von Josef.19Er ging mit Hinterlist vor gegen unser Volk und misshandelte unsre Väter und ließ ihre neugeborenen Kinder aussetzen, damit sie nicht am Leben blieben.20Zu der Zeit wurde Mose geboren, und er war ein schönes Kind vor Gott und wurde drei Monate ernährt im Hause seines Vaters.21Als er aber ausgesetzt wurde, nahm ihn die Tochter des Pharao auf und zog ihn auf als ihren Sohn.22Und Mose wurde in aller Weisheit der Ägypter gelehrt und war mächtig in Worten und Werken.23Als er aber vierzig Jahre alt wurde, gedachte er, nach seinen Brüdern, den Israeliten, zu sehen.24Und sah einen Unrecht leiden; da stand er ihm bei und rächte den, dem Leid geschah, und erschlug den Ägypter.25Er meinte aber, seine Brüder sollten’s verstehen, dass Gott durch seine Hand ihnen Rettung bringe; aber sie verstanden’s nicht.26Und am nächsten Tag kam er zu ihnen, als sie miteinander stritten, und ermahnte sie, Frieden zu halten, und sprach: Ihr Männer, ihr seid doch Brüder; warum tut einer dem andern Unrecht?27Der aber seinem Nächsten Unrecht getan hatte, stieß ihn von sich und sprach: »Wer hat dich zum Aufseher und Richter über uns gesetzt? (Ex 2,14)28Willst du mich auch töten, wie du gestern den Ägypter getötet hast?«29Mose aber floh wegen dieser Rede und lebte als Fremdling im Lande Midian; dort zeugte er zwei Söhne. (Ex 18,3)30Als vierzig Jahre vergangen waren, erschien ihm in der Wüste am Berge Sinai ein Engel in einer Feuerflamme im Dornbusch.31Da Mose das sah, wunderte er sich über die Erscheinung. Als er aber hinzuging zu schauen, geschah die Stimme des Herrn zu ihm: (Ex 3,5)32»Ich bin der Gott deiner Väter, der Gott Abrahams und Isaaks und Jakobs.« Mose aber fing an zu zittern und wagte nicht hinzuschauen.33Da sprach der Herr zu ihm: »Zieh die Schuhe aus von deinen Füßen; denn die Stätte, auf der du stehst, ist heiliges Land!34Ich habe gesehen das Leiden meines Volkes, das in Ägypten ist, und habe sein Seufzen gehört und bin herabgekommen, es zu erretten. Und nun komm her, ich will dich nach Ägypten senden.«35Diesen Mose, den sie verleugnet hatten, als sie sprachen: »Wer hat dich als Aufseher und Richter eingesetzt?«, den sandte Gott als Anführer und Befreier durch den Engel, der ihm im Dornbusch erschienen war.36Dieser Mose führte sie heraus und tat Wunder und Zeichen in Ägypten, im Roten Meer und in der Wüste vierzig Jahre lang. (Ex 7,10; Ex 14,21; Nm 14,33)37Dies ist der Mose, der zu den Israeliten gesagt hat: »Einen Propheten wie mich wird euch der Herr, euer Gott, erwecken aus euren Brüdern.« (Dt 18,15; Sk 3,22)38Dieser ist’s, der in der Gemeinde in der Wüste stand zwischen dem Engel, der mit ihm redete auf dem Berge Sinai, und unsern Vätern. Er empfing Worte des Lebens, um sie uns weiterzugeben. (Ex 19,16; Ex 20,18; Ex 31,18; Dt 9,10)39Ihm wollten unsre Väter nicht gehorsam werden, sondern sie stießen ihn von sich und wandten sich in ihrem Herzen wieder Ägypten zu40und sprachen zu Aaron: »Mache uns Götter, die vor uns hergehen; denn wir wissen nicht, was diesem Mose, der uns aus dem Lande Ägypten geführt hat, widerfahren ist.« (Ex 32,1)41Und sie machten zu der Zeit ein Kalb und opferten dem Götzenbild und freuten sich über das Werk ihrer Hände.42Aber Gott wandte sich ab und gab sie dahin, sodass sie dem Heer des Himmels dienten, wie geschrieben steht im Buch der Propheten: »Habt ihr vom Hause Israel die vierzig Jahre in der Wüste mir Schlachtopfer und Gaben dargebracht?43Ihr trugt das Zelt Molochs umher und den Stern eures Gottes Räfan, die Bilder, die ihr gemacht hattet, sie anzubeten. Und ich will euch wegführen bis über Babylon hinaus.«44Es hatten unsre Väter die Stiftshütte in der Wüste, wie der es angeordnet hatte, der zu Mose redete, dass er sie machen sollte nach dem Vorbild, das er gesehen hatte. (Ex 25,9)45Diese übernahmen unsre Väter und brachten sie mit, als sie unter Josua das Land der Völker in Besitz nahmen, die Gott vertrieb vor dem Angesicht unsrer Väter, bis zur Zeit Davids. (Joz 3,14; Joz 18,1)46Der fand Gnade bei Gott und bat darum, dass er eine heilige Stätte finden möge für das Haus Jakob. (2 Sam 7,1; Ž 132,3)47Salomo aber baute ihm ein Haus. (1 Kr 6,1)48Aber der Höchste wohnt nicht in Tempeln, die mit Händen gemacht sind, wie der Prophet spricht: (1 Kr 8,27; Sk 17,24)49»Der Himmel ist mein Thron und die Erde der Schemel meiner Füße; was wollt ihr mir denn für ein Haus bauen«, spricht der Herr, »oder was ist die Stätte meiner Ruhe?50Hat nicht meine Hand das alles gemacht?«51Ihr, halsstarrig und unbeschnitten an Herzen und Ohren, ihr widerstrebt allezeit dem Heiligen Geist, wie eure Väter, so auch ihr. (Ex 32,9; Lv 26,41; Rim 2,28)52Welchen der Propheten haben eure Väter nicht verfolgt? Und sie haben getötet, die zuvor verkündigten das Kommen des Gerechten, dessen Verräter und Mörder ihr nun geworden seid. (Lk 11,47)53Ihr habt das Gesetz empfangen durch Weisung von Engeln und habt’s nicht gehalten. (Ex 20,1; Dt 5,1; Gal 3,19; Hebr 2,2)
Der Tod des Stephanus
54Als sie das hörten, ging’s ihnen durchs Herz und sie knirschten mit den Zähnen über ihn. (Sk 5,33)55Er aber, voll Heiligen Geistes, sah auf zum Himmel und sah die Herrlichkeit Gottes und Jesus stehen zur Rechten Gottes56und sprach: Siehe, ich sehe den Himmel offen und den Menschensohn zur Rechten Gottes stehen. (Lk 22,69)57Sie schrien aber laut und hielten sich ihre Ohren zu und stürmten einmütig auf ihn ein,58stießen ihn zur Stadt hinaus und steinigten ihn. Und die Zeugen legten ihre Kleider ab zu den Füßen eines jungen Mannes, der hieß Saulus, (Lv 24,16; Sk 22,20)59und sie steinigten Stephanus; der rief den Herrn an und sprach: Herr Jesus, nimm meinen Geist auf! (Ž 31,6; Lk 23,46)60Er fiel auf die Knie und schrie laut: Herr, rechne ihnen diese Sünde nicht an! Und als er das gesagt hatte, verschied er. (Lk 23,34)