1Konečne sa rozhodlo, že sa budeme plaviť loďou do Itálie. Pavla a ešte niekoľkých väzňov zverili dôstojníkovi Júliovi z cisárskeho oddielu.2Nastúpili sme na adramytskú loď, ktorá sa mala plaviť do prístavov v provincii Ázia. Bol s nami aj Aristarchos z Tesaloniky v Macedónsku.3Na druhý deň sme pristávali v Sidone. Július sa správal k Pavlovi veľmi láskavo a dovolil mu navštíviť v meste svojich priateľov, ktorí mu dali všetko, čo potreboval.4Vial nepriaznivý vietor, preto sme sa ďalej plavili medzi Cyprom a pevninou:5preplavili sme sa popri Cilícii a Pamfýlii a napokon sme pristáli v Myre v Lýcii.6Tam našiel dôstojník alexandrijskú loď, ktorá sa plavila do Itálie, a nalodil nás na ňu.7Niekoľko dní bola plavba veľmi namáhavá a horko–ťažko sme sa dostali do miest oproti Knidu. Pre nepriaznivý vietor sme tam nemohli pristáť, preto sme pokračovali v ceste okolo Salmony chránení Krétou.8Po namáhavej plavbe pozdĺž pobrežia sme sa dostali na miesto zvané Dobré prístavy neďaleko mesta Lasea.9Medzitým sme stratili veľa času, bol už začiatok októbra a plavba cez šíre more bola v tomto období nebezpečná. Pavol ako skúsený cestovateľ varoval:10„Priatelia, vidím, že ďalšia plavba bude veľmi namáhavá a ohrozí nielen náklad a loď, ale aj životy nás všetkých.“11Lenže dôstojník dal väčšmi na kapitána a na majiteľa lode ako na Pavlovo varovanie.12Keďže prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina sa rozhodla plaviť ďalej, dostať sa – ak sa bude dať – do Fénixu a tam zostať cez zimu. Je to vhodný prístav na Kréte, otvorený len na severozápad a juhovýchod.
Nebezpečná plavba
13Práve začal viať od juhu mierny vietor, preto sa nazdávali, že je to ideálny deň na vyplávanie. A tak zdvihli kotvu a plavili sa pozdĺž Kréty.14Ale onedlho sa počasie prudko zmenilo, od Kréty sa prihnal búrlivý severák a zaprel sa do lode tak, že sa nedala ovládať.15Pustili sme sa teda po vetre a dali sme sa ním unášať,16až nás prihnalo k malému ostrovčeku Klauda.17V jeho závetrí sa nám s veľkou námahou podarilo vytiahnuť na palubu záchranný čln, zvyčajne vlečený vzadu. Potom námorníci zabezpečili loď tým, že ju previazali. Báli sa, aby nenarazili na nebezpečné syrtské plytčiny pri africkom pobreží, preto stiahli plachty a dali sa unášať vetrom.18Na druhý deň, keď sa vlny nebezpečne dvíhali a búrka prudko zmietala loďou, námorníci vyhádzali časť nákladu19a na tretí deň aj lodné náradie.20Búrka zúrila niekoľko dní, nebolo vidieť slnko ani hviezdy, postupne sme strácali všetku nádej, že vyviazneme živí.21Keď už dlhší čas nikto na jedlo ani len nepomyslel, zašiel Pavol medzi námorníkov a povedal im: „Priatelia, mali ste ma poslúchnuť a prezimovať na Kréte. Boli by ste si ušetrili mnoho starostí a vyhli sa škode.22Neklesajte však na duchu a nestrácajte nádej, lebo nik z vás nezahynie, iba o loď prídeme.23Dnes v noci sa mi zjavil anjel. Iste ho poslal Boh, ktorému patrím a ktorému slúžim,24a povedal mi:‚Neboj sa, Pavol, určite budeš stáť pred cisárom. Boh ti daroval aj životy všetkých, ktorí sa s tebou plavia.‘25A tak hlavy hore, priatelia! Verím svojmu Bohu, že svoj sľub splní.26Máme sa zachrániť na nejakom ostrove.“27Už štrnástu noc nás víchor hnal Stredozemným morom do neznáma, keď okolo polnoci sa zrazu lodníkom zamarilo, že na obzore sa ukázala nejaká pevnina.28Námorníci spustili olovnicu a namerali hĺbku okolo štyridsať metrov a o kúsok ďalej už len tridsať metrov.29Báli sa, že by sme mohli potme naraziť na nejaké skaliská, preto vzadu spustili štyri kotvy a všetci sme túžobne vyčkávali, kedy sa rozbrieždi.30Námorníci chceli zradne opustiť ohrozenú loď. Spustili na more záchranný čln, akože chcú spustiť kotvy z predku lode,31ale Pavol postrehol ich zámer a povedal dôstojníkovi a vojakom: „Pozor na nich! Ak nezostanú na lodi, nepodarí sa vám zachrániť.“32Tu vojaci presekli laná člna a nechali ho odplávať preč.33Ešte prv ako sa rozvidnelo, povzbudzoval Pavol všetkých na lodi: „Už štrnásty deň takto vyčkávate na záchranu, trpíte hladom, a pritom nič nevezmete do úst.34Radím vám, aby ste sa najedli. Je to pre vaše dobro, inak nebudete vládať vyjsť na breh. Veď som vám povedal, že sa nikomu ani vlas na hlave neskriví.“35Vzal chlieb, pred všetkými zaň nahlas poďakoval Bohu, rozlámal ho a začal jesť.36Všetkých to povzbudilo a takisto sa dali do jedenia.37Bolo nás na lodi dokopy dvestosedemdesiatšesť osôb.38Keď sme sa najedli, námorníci začali vyhadzovať do mora obilie, aby zmenšili ponor lode.39Konečne sa rozvidnelo. Zazreli sme pred sebou pás plochého pobrežia so zálivom, ale nik nepoznal, o akú pevninu ide. No rozhodli sme sa, že ak sa bude dať, pristaneme s loďou v zátoke.40Námorníci odsekli kotvy a nechali ich v mori a zároveň uvoľnili povrazy kormidiel a s prednou plachtou proti vetru zamierili k brehu.41Nabehli však na plytčinu a na nej loď zaviazla. Prova sa pevne zaborila do dna; korma lode bola vystavená náporu prudkých vĺn a pomaly sa začala rozpadávať.42Vojaci už chceli pozabíjať všetkých väzňov, aby niektorý z nich nedoplával na breh a neutiekol.43Ale dôstojník chcel zachrániť Pavla, preto im to nedovolil. Nariadil, aby najprv skočili do vody tí, čo vedia plávať,44a ostatní nech si zadovážia dosky alebo nejaké trosky z lode a na nich nech sa pokúsia dostať na breh. Takto sa nikto neutopil a všetci sa dostali v poriadku na breh.
1Als es aber beschlossen war, dass wir nach Italien fahren sollten, übergaben sie Paulus und einige andre Gefangene einem Hauptmann mit Namen Julius von der kaiserlichen Kohorte. (Sk 25,12)2Wir bestiegen ein Schiff aus Adramyttion, das die Häfen der Provinz Asia anlaufen sollte, und fuhren ab; mit uns war auch Aristarch, ein Makedonier aus Thessalonich. (Sk 19,29; Sk 20,4)3Und am nächsten Tag kamen wir in Sidon an; und Julius verhielt sich freundlich gegen Paulus und erlaubte ihm, zu seinen Freunden zu gehen und sich pflegen zu lassen. (Sk 24,23; Sk 28,16)4Und von da stießen wir ab und fuhren im Schutz von Zypern hin, weil uns die Winde entgegen waren,5und fuhren auf dem Meer entlang der Küste von Kilikien und Pamphylien und kamen nach Myra in Lykien.6Und dort fand der Hauptmann ein Schiff aus Alexandria, das nach Italien ging, und ließ uns darauf übersteigen.7Wir kamen aber viele Tage nur langsam vorwärts und gelangten mit Mühe bis auf die Höhe von Knidos, denn der Wind hinderte uns; und wir fuhren im Schutz von Kreta hin bei Salmone8und kamen kaum daran vorüber und gelangten an einen Ort, der »Guthafen«[1] heißt; nahe dabei lag die Stadt Lasäa.9Da nun viel Zeit vergangen war und die Schifffahrt bereits gefährlich wurde, weil auch das Fasten[2] schon vorüber war, ermahnte sie Paulus (Lv 16,1; Lv 16,29; 2 Kor 11,25)10und sprach zu ihnen: Ihr Männer, ich sehe, dass diese Fahrt mit Leid und großem Schaden vor sich gehen wird, nicht allein für die Ladung und das Schiff, sondern auch für unser Leben.11Aber der Hauptmann glaubte dem Steuermann und dem Schiffsherrn mehr als dem, was Paulus sagte.12Und da der Hafen zum Überwintern ungeeignet war, bestanden die meisten von ihnen auf dem Plan, von dort weiterzufahren und zu versuchen, ob sie zum Überwintern bis nach Phönix kommen könnten, einem Hafen auf Kreta, der gegen Südwest und Nordwest offen ist.
Seesturm und Schiffbruch
13Als aber ein Südwind wehte, meinten sie, ihr Vorhaben wäre schon gelungen; sie lichteten den Anker und fuhren nahe an Kreta entlang.14Nicht lange danach aber brach von der Insel her ein Sturmwind los, den man Nordost[3] nennt.15Und da das Schiff ergriffen wurde und nicht mehr gegen den Wind gerichtet werden konnte, gaben wir auf und ließen uns treiben.16Wir kamen aber an einer Insel vorbei, die Kauda heißt, da konnten wir mit Mühe das Beiboot in unsre Gewalt bekommen.17Sie zogen es herauf und umspannten zum Schutz das Schiff mit Seilen. Da sie aber fürchteten, in die Syrte[4] zu geraten, ließen sie den Treibanker herunter und trieben so dahin.18Da wir großes Ungewitter erlitten, warfen sie am nächsten Tag Ladung ins Meer.19Und am dritten Tag warfen sie mit eigenen Händen das Schiffsgerät hinaus.20Da aber viele Tage weder Sonne noch Sterne schienen und ein gewaltiges Ungewitter uns bedrängte, war all unsre Hoffnung auf Rettung dahin.21Niemand wollte mehr essen; da trat Paulus mitten unter sie und sprach: Ihr Männer, man hätte auf mich hören sollen und nicht von Kreta aufbrechen, dann wären uns dieses Leid und der Schaden erspart geblieben.22Doch nun ermahne ich euch: Seid unverzagt; denn keiner von euch wird umkommen, nur das Schiff wird untergehen.23Denn diese Nacht trat zu mir der Engel des Gottes, dem ich gehöre und dem ich diene,24und sprach: Fürchte dich nicht, Paulus, du musst vor den Kaiser gestellt werden; und siehe, Gott hat dir geschenkt alle, die mit dir fahren. (Sk 9,15; Sk 23,11)25Darum, ihr Männer, seid unverzagt; denn ich glaube Gott, es wird so geschehen, wie mir gesagt ist.26Wir müssen aber auf eine Insel auflaufen. (Sk 28,1)27Als aber die vierzehnte Nacht kam, seit wir in der Adria[5] trieben, wähnten die Schiffsleute um Mitternacht, dass sich ihnen Land näherte.28Und sie warfen das Senkblei aus und fanden es zwanzig Faden tief; und ein wenig weiter loteten sie abermals und fanden es fünfzehn Faden tief.29Da fürchteten sie, wir würden auf Klippen geraten, und warfen hinten vom Schiff vier Anker aus und wünschten, dass es Tag würde.30Als aber die Schiffsleute vom Schiff zu fliehen suchten und das Beiboot ins Meer herabließen und vorgaben, sie wollten auch vorne die Anker herunterlassen,31sprach Paulus zu dem Hauptmann und zu den Soldaten: Wenn diese nicht auf dem Schiff bleiben, könnt ihr nicht gerettet werden.32Da hieben die Soldaten die Taue ab und ließen das Beiboot ins Meer fallen.33Und als es anfing, hell zu werden, ermahnte Paulus sie alle, Nahrung zu sich zu nehmen, und sprach: Es ist heute der vierzehnte Tag, dass ihr wartet und ohne Nahrung geblieben seid und nichts zu euch genommen habt.34Darum ermahne ich euch, etwas zu essen; denn das dient zu eurer Rettung; es wird keinem von euch ein Haar vom Haupt fallen. (Mt 10,30)35Und als er das gesagt hatte, nahm er Brot, dankte Gott vor ihnen allen und brach’s und fing an zu essen. (Jn 6,11)36Da wurden sie alle guten Mutes und nahmen auch Nahrung zu sich.37Wir waren aber alle zusammen im Schiff zweihundertsechsundsiebzig Seelen.38Und nachdem sie satt geworden waren, erleichterten sie das Schiff und warfen das Getreide in das Meer.39Als es aber Tag wurde, kannten sie das Land nicht; einer Bucht aber wurden sie gewahr, die hatte ein flaches Ufer. Dahin wollten sie das Schiff treiben lassen, wenn es möglich wäre.40Und sie hieben die Anker ab und ließen sie im Meer, banden die Taue der Steuerruder los, richteten das Segel nach dem Wind und hielten auf das Ufer zu.41Und als sie auf eine Sandbank gerieten, ließen sie das Schiff auflaufen und das Vorderschiff bohrte sich ein und saß fest, aber das Hinterschiff zerbrach unter der Gewalt der Wellen.42Die Soldaten aber hatten vor, die Gefangenen zu töten, damit niemand fortschwimmen und entfliehen könne.43Aber der Hauptmann wollte Paulus am Leben erhalten und wehrte ihrem Vorhaben und ließ, die da schwimmen konnten, als Erste ins Meer springen und sich ans Land retten,44die andern aber einige auf Brettern, einige auf dem, was noch vom Schiff da war. Und so geschah es, dass sie alle gerettet ans Land kamen.