Matúša 22

Nádej pre kazdého

od Biblica
1 Ježiš im vyrozprával ďalší príbeh, aby lepšie pochopili, čomu je podobné nebeské kráľovstvo.2 „Istý kráľ vystrojil synovi honosnú svadbu. Pozval mnoho hostí, a keď bola svadobná hostina pripravená,3 poslal sluhov, aby ich priviedli, ale hostia odmietli prísť.4 Preto poslal ešte raz sluhov s odkazom: ‚Slávnostná hostina je pre vás pripravená, poponáhľajte sa!‘5 Ale pozvaní jeho odkaz nebrali vážne. Jeden sa pobral na pole, iný za obchodom,6 podaktorí sa dokonca zmocnili kráľových poslov, zbili ich a niektorých aj zabili.7 To kráľa popudilo, poslal oddiely vojska, dal vrahov pobiť a ich mesto vypáliť.8 Vtedy povedal svojim poslom: ‚Svadobná hostina je pripravená, ale pozvaní hostia jej neboli hodní.9 Choďte na rázcestie a pozvite na svadbu každého, koho stretnete.‘10 Poslovia teda šli a priviedli všetkých, ktorých stretli, dobrých aj zlých, takže sa svadobná sieň naplnila.11 Keď vstúpil kráľ, aby privítal hostí, zazrel jedného, ktorý si neobliekol pripravené svadobné šaty.12 ‚Priateľ môj, ako si sa odvážil prísť bez svadobného odevu?‘ vyčítal mu. Ten nevedel, čo má odpovedať.13 Vtedy kráľ rozkázal sluhom: ‚Poviažte ho a vyhoďte von do tmy, kde bude len nárek a utrpenie.14 Lebo mnohí sú pozvaní, ale len niektorí sú ochotní prísť.‘ “15 Farizeji sa zišli, aby sa dohodli, čo urobiť, aby Ježiša dostali do pasce. Chceli ho prichytiť pri slovách, ktoré by potom mohli použiť na jeho obžalobu.16 Poslali k nemu svojich žiakov spolu s Herodesovými stúpencami a tí povedali: „Majstre, vieme, že si čestný a že pravdivo učíš ceste k Bohu bez ohľadu na to, aké má kto postavenie.17 Tak nám teda povedz: je správne odvádzať rímskemu cisárovi daň?“18 Ale Ježiš postrehol ich zlý úmysel a povedal: „Vy pokrytci! Chcete ma dobehnúť úskočnými otázkami?19 Ukážte mi mincu!“ A podali mu denár.20 „Čí obraz a meno sú na ňom vyrazené?“21 „Cisárove,“ odpovedali.„Tak teda dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, dávajte Bohu,“ odpovedal im.22 Zaskočení tou odpoveďou odišli.23 Prišli za ním aj saduceji, ktorí tvrdia, že vzkriesenie z mŕtvych nie je možné, a spýtali sa ho:24 „Majstre, v Mojžišovom zákone čítame, že ak niekto umrie bezdetný, jeho slobodný brat je povinný vziať si vdovu po bratovi a splodiť potomka, aby sa zachoval jeho rod.25 U nás sa vyskytol takýto prípad: Bolo sedem bratov. Prvý sa oženil a potom bezdetný umrel, takže jeho žena sa stala manželkou druhého brata.26 Aj tento brat umrel bezdetný a takto sa to opakovalo u tretieho, ba až siedmeho brata.27 Napokon umrela aj žena.28 Ktorému z tých bratov bude po vzkriesení patriť? Bola predsa manželkou všetkých siedmich!“29 Ježiš im odpovedal: „Hovoríte nezmysly, lebo nepoznáte ani Písmo, ani Božiu moc.30 Po vzkriesení zaniknú telesné vzťahy, ľudia budú ako anjeli.31 A čo sa týka vzkriesenia z mŕtvych, pozorne čítajte Písmo. Ako nazýva Boh sám seba?32 Ja som Boh Abrahámov, Izákov a Jakobov. On nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“33 Tieto odpovede urobili hlboký dojem na zástupy, ale nie na farizejov.34 Keď sa dopočuli, že umlčal saducejov, poverili35 jedného zo svojich učiteľov Zákona, aby ho pokúšal:36 „Majstre, ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?“37 Ježiš mu odpovedal: „Miluj Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou aj mysľou.38 To je prvé a najdôležitejšie prikázanie.39 Druhé v poradí dôležitosti je toto: Miluj svojho blížneho ako samého seba.40 Na týchto dvoch prikázaniach stojí celý Mojžišov zákon aj odkaz prorokov.“41 Keď sa farizeji zhromaždili, Ježiš sa ich opýtal:42 „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“ Odpovedali mu: „Dávidov.“43 Povedal im: „Ako to, že ho potom Dávid volá v duchu svojím Pánom, keď hovorí:44 ‚Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojom pravom boku, kým ti nepoložím tvojich nepriateľov pod nohy?‘45 Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako môže byť jeho synom?“46 A nik mu nevedel odpovedať ani slovo. Od toho dňa sa ho už nik neodvážil na nič vypytovať.

Matúša 22

Lutherbibel 2017

od Deutsche Bibelgesellschaft
1 Und Jesus fing an und redete abermals in Gleichnissen zu ihnen und sprach: (Lk 14,16)2 Das Himmelreich gleicht einem König, der seinem Sohn die Hochzeit ausrichtete. (Jn 3,29; Zjv 19,7)3 Und er sandte seine Knechte aus, die Gäste zur Hochzeit zu rufen; doch sie wollten nicht kommen.4 Abermals sandte er andere Knechte aus und sprach: Sagt den Gästen: Siehe, meine Mahlzeit habe ich bereitet, meine Ochsen und mein Mastvieh ist geschlachtet und alles ist bereit; kommt zur Hochzeit!5 Aber sie verachteten das und gingen weg, einer auf seinen Acker, der andere an sein Geschäft.6 Die Übrigen aber ergriffen seine Knechte, verhöhnten und töteten sie. (Mt 21,35)7 Da wurde der König zornig und schickte seine Heere aus und brachte diese Mörder um und zündete ihre Stadt an. (Mt 24,2)8 Dann sprach er zu seinen Knechten: Die Hochzeit ist zwar bereit, aber die Gäste waren’s nicht wert.9 Darum geht hinaus auf die Straßen und ladet zur Hochzeit ein, wen ihr findet.10 Und die Knechte gingen auf die Straßen hinaus und brachten zusammen alle, die sie fanden, Böse und Gute; und der Hochzeitssaal war voll mit Gästen. (Mt 13,47)11 Da ging der König hinein zum Mahl, sich die Gäste anzusehen, und sah da einen Menschen, der hatte kein hochzeitliches Gewand an, (Zjv 19,8)12 und sprach zu ihm: Freund, wie bist du hier hereingekommen und hast doch kein hochzeitliches Gewand an? Er aber verstummte.13 Da sprach der König zu seinen Dienern: Bindet ihm Hände und Füße und werft ihn in die äußerste Finsternis! Da wird sein Heulen und Zähneklappern.14 Denn viele sind berufen, aber wenige sind auserwählt.15 Da gingen die Pharisäer hin und hielten Rat, dass sie ihn fingen in seinen Worten, (Mk 12,13; Lk 20,20)16 und sandten zu ihm ihre Jünger samt den Anhängern des Herodes[1]. Die sprachen: Meister, wir wissen, dass du wahrhaftig bist und lehrst den Weg Gottes recht und fragst nach niemand; denn du achtest nicht das Ansehen der Menschen. (Jn 3,2)17 Darum sage uns, was meinst du: Ist’s recht, dass man dem Kaiser Steuern zahlt, oder nicht?18 Da nun Jesus ihre Bosheit merkte, sprach er: Ihr Heuchler, was versucht ihr mich?19 Zeigt mir die Steuermünze! Und sie reichten ihm einen Silbergroschen.20 Und er sprach zu ihnen: Wessen Bild und Aufschrift ist das?21 Sie sprachen zu ihm: Des Kaisers. Da sprach er zu ihnen: So gebt dem Kaiser, was des Kaisers ist, und Gott, was Gottes ist! (Rim 13,7)22 Als sie das hörten, wunderten sie sich, ließen von ihm ab und gingen davon.23 An demselben Tage traten Sadduzäer zu ihm, die sagen, es gebe keine Auferstehung, und fragten ihn (Mk 12,18; Lk 20,27; Sk 4,2; Sk 23,6; Sk 23,8)24 und sprachen: Meister, Mose hat gesagt: »Wenn einer stirbt und hat keine Kinder, so soll sein Bruder die Frau heiraten und seinem Bruder Nachkommen erwecken.« (Gn 38,8; Dt 25,5)25 Nun waren bei uns sieben Brüder. Der erste heiratete und starb; und weil er keine Nachkommen hatte, hinterließ er seine Frau seinem Bruder;26 desgleichen der zweite und der dritte bis zum siebenten.27 Zuletzt nach allen starb die Frau.28 Nun in der Auferstehung: Wessen Frau wird sie sein von diesen sieben? Sie haben sie ja alle gehabt.29 Jesus aber antwortete und sprach zu ihnen: Ihr irrt, weil ihr weder die Schrift kennt noch die Kraft Gottes.30 Denn in der Auferstehung werden sie weder heiraten noch sich heiraten lassen, sondern sie sind wie Engel im Himmel.31 Habt ihr denn nicht gelesen von der Auferstehung der Toten, was euch gesagt ist von Gott, der da spricht: (Ex 3,6)32 »Ich bin der Gott Abrahams und der Gott Isaaks und der Gott Jakobs«? Gott ist nicht ein Gott der Toten, sondern der Lebenden.33 Und als das Volk das hörte, entsetzten sie sich über seine Lehre.34 Als aber die Pharisäer hörten, dass er den Sadduzäern das Maul gestopft hatte, versammelten sie sich. (Mk 12,28; Lk 10,25)35 Und einer von ihnen, ein Lehrer des Gesetzes, versuchte ihn und fragte:36 Meister, welches ist das höchste Gebot im Gesetz?37 Jesus aber sprach zu ihm: »Du sollst den Herrn, deinen Gott, lieben von ganzem Herzen, von ganzer Seele und von ganzem Gemüt[2]« (Dt 6,5)38 Dies ist das höchste und erste Gebot.39 Das andere aber ist dem gleich: »Du sollst deinen Nächsten lieben wie dich selbst« (Lv 19,18)40 In diesen beiden Geboten hängt das ganze Gesetz und die Propheten. (Mt 7,12; Rim 13,9)41 Als nun die Pharisäer beieinander waren, fragte sie Jesus (Mk 12,34; Lk 20,40)42 und sprach: Was denkt ihr von dem Christus? Wessen Sohn ist er? Sie sprachen zu ihm: Davids. (Iz 11,1; Jn 7,42)43 Er sprach zu ihnen: Wie nennt ihn dann David im Geist »Herr«, wenn er sagt:44 »Der Herr sprach zu meinem Herrn: Setze dich zu meiner Rechten, bis ich deine Feinde unter deine Füße lege«? (Mt 26,64)45 Wenn nun David ihn Herr nennt, wie ist er dann sein Sohn?46 Und niemand konnte ihm ein Wort antworten, auch wagte niemand von dem Tage an, ihn hinfort zu fragen.